Futurológ a filozof Ladislav Hohoš odpovedá na otázku čo robiť: Treba skoncovať s neoliberálnou ekonomikou a liberálno-meritokratickým individualizmom
Ročenka DAV DVA 2020 s podtitulom Čo robiť je ešte stále k dispozícii v kníhkupectvách. Prinášame vám celú verziu jedného z článkov, ktorý napísal významný slovenský filozof a futurológ, Doc. PhDr. Ladislav Hohoš, CSc.
Ladislav Hohoš: Čo robiť
Ruský utopický socialista N.G.Černyševskij napísal svoj román Что делатъ? vo väzení. Idea roľníckej revolúcie a postava asketicky disciplinovaného revolucionára Rachmetova inšpirovala V.I.Lenina k rovnomennej stati (1902), venovanej zmätku a kríze vtedajšej sociálnej demokracie. Táto bola rozdelená na dva smery, ktoré sa ani vtedy, ani dodnes, nepodarilo zjednotiť. S odstupom storočia môžeme konštatovať, že ani reformistická sociálna demokracia, ani konšpiratívne revolučné komunistické strany druhej Internacionály neuspeli.
Úspechom západnej sociálnej demokracie nepochybne bol štát blahobytu, určitý druh sociálneho konsenzu, umožnený povojnovou konjunktúrou v situácii studenej vojny, kedy sociálne výdobytky boli predmetom ideologického boja. Západní sociálni demokrati veľmi dobre vedeli, že ide o dočasný priaznivý trend, podmienený do značnej miery tlakom tzv. svetovej socialistickej sústavy. Tento model, napríklad nemecká tripartita, bol príťažlivý po roku 1989 v transformujúcich sa krajinách, lenže jeho východiskové predpoklady práve vtedy zanikali a nedajú sa jednoducho znovu nastoliť. Financializácia kapitalizmu ako nový spôsob dosahovania zisku odzvonila snom o blahobyte pre pracujúcich a stredné triedy, z ktorých sa stáva prekariát alebo jednoducho marginalizovaní prebytoční ľudia.
Sovietsky model, ktorý sa po druhej svetovej vojne rozšíril do časti Európy, ktorú oslobodila Červená armáda (s výnimkou neutrálneho Rakúska) sa zvykne označovať ako „marxisticko-leninský“, čo nie je celkom pravda. Odchýlky sa potom interpretujú ako „národné špecifiká“, ktoré si ubránila Juhoslávia, ale neboli dovolené v ČSSR. Lenin bol presvedčený, že socializmus v relatívne zaostalom Rusku s málopočetným proletariátom dokáže vybudovať len „revolučná avantgarda“, strana boľševikov, preto bola napríklad kruto potlačená Kronštadská vzbura (1921). Zánik monarchie bol naplánovaný.
Vynútené zavedenie vojnového komunizmu bolo škrtom cez rozpočet zámerom imperialistov vydrancovať prírodné bohatstvo. Tito však , nepredpokladali, že nedôjde k totálnemu rozpadu cárskeho Ruska, ale vznikne nový štátny útvar s nebývalým rozmachom. Napriek experimentu s Novou ekonomickou politikou Lenin nedôveroval zavádzaniu trhu, boli to dočasné ústupky v núdzi. Stalin nadväzoval na Lenina, zaviedol štátnu ideológiu marxizmu-leninizmu a za „socializmus“ vyhlásil zospoločenštenie výrobných prostriedkov a vynútené rovnostárstvo, pozostatok „vojnového komunizmu“, ktorý sa v rôznych podobách reprodukoval až do zániku. Ústupom od leninizmu bol „reálny socializmus“ ako rezignácia na revolučný ideál a zdôvodnenie obdobia stagnácie.
Podľa Marxa triedny boj umožňuje vyriešiť protirečenia spôsobu výroby prostredníctvom socialistickej revolúcie. Lenže existujú rôzne spôsoby boja a nastoľovania hegemónie, prvý s tým prišiel A.Gramsci. Triedny boj ako taký nezaniká, lež nevytvoril uvedomelú triedu pre seba, ale rozptýlené masy. N. Fraserová zavádza termín boundary struggles (pomedzný boj) na inštitucionálnych hraniciach kapitalizmu, kde sa stretávajú sociálni aktéri a ich záujmy, t.j. upevniť alebo zrušiť systém. Tieto hranice spočívajú medzi ekonomikou a politikou, medzi spoločnosťou a prírodou, medzi produkciou a reprodukciou. Nachádzame sa vo všeobecnej kríze, kedy jeden režim akumulácie tak či onak uvoľňuje miesto druhému. Triedny boj a pomedzné boje sú navzájom prepletené, zo strany stúpencov zmeny aktivisti a ich aktivity vytvárajú „kontrahegemóniu“.
R. Michelko v podnetnom článku „Hľadanie ľavicových alternatív“ požaduje, že ľavica „musí vymyslieť reálny a dostatočne fungujúci systém, ktorý súčasný oligarchický kasínový kapitalizmus nahradí“. Nepochybujem o tom, že ľavica potrebuje teóriu, ale nie utópiu nejakého dokonalého modelu, ktorý ostáva iba uskutočniť. Takto to nefunguje, preto Marx raz povedal, že by nechcel byť marxistom. To, čo by mala ľavica nastoľovať, sú kritériá emancipácie. Inak povedané, či v danom pomedznom boji ide alebo nejde o emancipačný nárok.
Filozofka abstraktne vymedzila tri normatívne kritériá: non-dominanciu, funkčnú stabilitu, demokraciu. Štruktúra transformácie resp. projektov má uspokojovať tieto tri kritériá. Treba skoncovať s neoliberálnou ekonomikou a liberálno-meritokratickým individualizmom, namiesto etnonacionalizmu nastoliť silne rovnostársku politiku distribúcie a triedne citlivú politiku uznania. Tieto tri piliere by mali sformovať kontrahegemonistický blok, schopný vyviesť nás zo súčasnej krízy do lepšieho sveta. K uvedenému dodávam, že žiadúce kritériá spĺňa koncepcia nonrastu (degrowth), o ktorej píšem v monografii „«Civilizácia na rázcestí» po polstoročí“.
Kto je Ladislav Hohoš
Doc. PhDr. Ladislav Hohoš, CSc. Je to slovenský filozof a futurológ, ktorého predmetom záujmu sú otázky sociálnej filozofie a vedeckotechnického vývinu. Je zakladajúcim členom slovenskej Futurologickej spoločnosti a zakladajúcim členom spoločnosti Network for Critical Studies of Global Capitalism (2011). V rokoch 1963 – 1967 študoval na Gymnáziu Novohradská v Bratislave. V rokoch 1967 – 1973 absolvoval štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (FiF UK) v dvojodbore filozofia – anglistika (Mgr.). V roku 1973 nastúpil ako interný vedecký ašpirant na Katedru marxisticko-leniniskej filozofie FiF UK, kde v roku 1975 získal pozíciu odborného asistenta. Rigorózne konanie absolvoval v roku 1976 (PhDr.) a dizertáciu v roku 1981 (CSc.). Za docenta bol vymenovaný roku 1987, v odbore filozofia. Momentálne pôsobí ako docent na Katedre filozofie FiF UK, kde vyučuje sociálnu a politickú filozofiu. Otvorene kritizuje liberalizmus a kapitalizmus (voľný trh), pričom podporuje myšlienky sociálnodemokratických (socialistických) a komunistických alternatív tohto spoločenského a ekonomického systému.
S uspokojením sledujem expandujúci záujem slovenskej inteligencie o vyjadrovanie sa k súčasnosti, i úvahám o možnom vývoji budúcnosti.
Ak sa na otázku, čo je potrebné robiť, hľadá strategická odpoveď, tak odpoveďou je, že je potrebné negovať, t.j. v dialektickom slova zmysle prekonať kapitalizmus. Neoliberalizmus či liberalizmnus sú len rôzne variácie kapitalizmu. A prekonať kapitalizmus je možné len triednym bojom proletariátu, ktorý nikde nezmizol a podľa štatistiky SR 2018, pracuje pre kapitalistov vo forme námezdnej pracovnej sily, t.j. ako proletár viac 1 milión 444 700 tisíc pracovných síl, čo predstavuje 57,9% z celkového počtu pracovných síl na Slovensku. Je jasné, že z hľadiska svojho odborného či špecifického postavenia vo výrobe sú roztrúsení a často sa ich špecifické ekonomicko-odborné záujmy môžu dostať a aj sa dostávajú do vzájomnej kolízie. Proletariát môže túto svoju „roztrúsenosť“ prekonať len tak, že svoj boj proti kapitálu pozdvihne na politickú úroveň, t.j. ich vzájomné špecifické rozdiely musí odložiť stranou a zjednotiť sa okolo ich spoločného, všeobecného záujmu, ktorým je odstránenie vlády kapitálu a jeho nahradenie spoločným vlastníctvom výrobných prostriedkov.
Dnešnou smutnou realitou je fakt, že kapitálu sa najmä prostredníctvom masmédií, kultúry, vyzdvihovaním individuálneho konzumného spôsobu života darí upevňovať rozdrobenosť proletariátu a tým ho neustále udržiavať v stave, ktorý Hegel nazval stavom o sebe. Je to stav kedy existujúci objektívny záujem proletariátu, nie je samotným proletariátom reflektovaný ako jeho hlavný záujem a preto proletariát ani podľa svojho objektívneho záujmu nekoná.
V uvedenej súvislosti nemôžem obísť tendenciu zdôrazňovania a vydvihovania práv všelijakých menšín, ktoré dnes v širokej miere akceptujú aj ľavicovo orientovaní teoretici a politici, pričom im ale uniká jedna podstatná vec.
Predsa najsilnejšou a najvýznamnejšou menšinou je 1% najbohatších kapitalistov a za pokrikmi o ochrane práv menšín sa v podstate skrýva skutočný zmysel ochrany práv menším a tým je ochrana kapitalistickej menšiny. Zdôrazňovanie práv všelijakých menšín na jednej strane neustále rozkladá potenciálnu jednotu záujmov pracujúcich a na strane druhej skrýva fakt, že pre lepší život spoločnosti je tu menšina vlastníkov výrobných prostriedkov, ktorú je potrebné odstrániť a nahradiť spoločným vlastníctvom výrobných prostriedkov.
Ladislav Hohoš v tomto texte veľmi dobre poukázal na Gramsciho, no ostalo to v polohe narážky a našim mladším čitateľom to nemusí hovoriť nič konkrétneho.
V krátkosti – Gramsci poukázal na to, že v modernom svete (písané za Mussoliniho!) si kapitalizmus udržuje nadvládu nad proletariátom hlavne kultúrnymi inštitúciami a (dnes by sme povedali) kultúrnym hlavným prúdom. Tento názor je známy ako teória kultúrnej dominancie.
Gramsci je veľmi aktuálny mysliteľ a potvrdzuje to nielen Ladislav Hohoš, ale aj francúzsky ľavicový ekonóm Thomas Piketty (známy dielom Kapitál a 21. storočie), ktorý práve začiatkom tohto roka vydal novú knihu – Kapitál a ideológia.
Zoznamujem sa s jej obsahom a našim čitateľom neskôr o tom prinesiem stručnú správu.
Mimochodom, v tejto súvislosti je hlavným cieľom OZ DAV DVA boj proti kultúrnej dominancii kapitálu.