Soňa Valovičová: Chceli sme bojovať!(Od mníchovskej zrady po národné oslobodenie) III. časť – Imperialistický charakter vojny

Stojíme pred usporiadaním strednej Európy a princíp wölkisch musí tu byť smernicou! (Jozef Tiso, 1. september 1939)

Slovenský štát má ochrannou zmluvou zo strany nacistického Nemecka zmluvne zabezpečenú existenciu na 25 rokov no po diplomatických rokovaniach vo veci likvidácie sporu s Maďarskom, ktorý bol zapríčinený maďarským vpádom na východné Slovensko, je dôvera v hodnotu tejto zmluvy značne naštrbená. Serióznosťou nemeckých zámerov otriasa aj zmienka o Slovensku v Hitlerovej reči z 28. apríla 1939 a v Beckovej reči z 5. mája 1939, ktoré svedčia o tom, že v poľsko-nemeckých rokovaniach sa spomínalo aj Slovensko ako figúrka na šachovnici, s ktorou sa posunie tam, kto aký ťah zvolí. Nepríjemné pocity, že Nemecko použilo a používa Slovensko ako výmenný artikel v rokovaniach s Poľskom, respektíve s Maďarskom tak zotrvávajú.

,, Svoje najhlbšie city smiem vyjadriť len vo forme pokorného poďakovania Prozreteľnosti, ktorá ma povolala a ktorá mi dovolila, aby som ja, prv neznámy vojak vystúpil až k vodcovstvu svojho vrelemilovaného národa. Dovolila mi nájsť cestu, aby som bez prelievania krvi vyslobodil náš národ z jeho najhlbšej biedy a znova viedol dohora. … Neurobil som ani jediného kroku, ktorý by porušoval cudzie práva a obnovil som právo, porušené pred dvadsiatimi rokmi. …
V rámci dnešnej Veľkonemeckej ríše, nenachádza sa žiadne územie, ktoré nepatrilo k nemu od najstarších čias, ktoré nebolo s ním spojené, alebo nepatrilo pod jeho suverenitu. … Tisícročné životné priestory a štáty boli rozbité a rozdelené. Skoro 115 miliónov ľudí bolo násilne pripravené o svoje právo, a to nie víťazným vojskom, ale šialenými politickými svojvoľnosťami vyrvaní boli zo starých zväzkov a zlúčení do zväzkov nových bez ohľadu na ich krv, na ich pôvod, na rozum a hospodárske životné podmienky. Následky boli strašné. Čokoľvek vtedy mohli zničiť štátnici, ale jednu skutočnosť odstrániť nevedeli: Obrovskú masu ľudu v strednej Európe, ktorá tiesnená na obmedzenom priestore môže si zabezpečiť svoj každodenný chlieb len najintenzívnejšou prácou a poriadkom. … Nemecký národ olúpený o svoje kolónie, okradnutý o celú svoju hotovosť, vydieraný reparáciami, zrútil sa do najchmúrnejšej doby svojho národného nešťastia. Źidovskí paraziti na jednej strane plienili národ a na druhej strane rozoštvali zúbožené masy. Nešťastie nemeckého národa bolo cieľom tejto rasy a tak sa podarilo vypestovať v armáde nezamestnaných najvhodnejší živel pre boľševickú revolúciu. … Armáda židovskej svetovej revolúcie, vzrástla takmer na 7 miliónov ľudí. Nemecko nikdy predtým nepoznalo také pomery. V životnom priestore veľkého nemeckého národa a starého habsburského štátu, ktorý k nemu patril, sa bezpečnosť hospodárskeho života nezmenšila, práve naopak … Dnes sú už známe príčiny tohto strašného dozvuku svetovej vojny. Bol to predovšetkým hlad po koristi. … Kvôli tomu roztrhali štáty, olúpili Nemecko o kolónie. … K najhanobnejšiemu násiliu versaillského diktátu patrí roztrhanie nemeckého národa, ako i politické rozvrátenie životného priestoru, v ktorom nemecký národ žije už tisícročia. … Versaillský mierový diktát nerešpektoval sebaurčovacie práva národov. … Vrátenie Sárska odstránilo všetky teritoriálne problémy medzi Nemeckom a Francúzskom v Európe. Akže je i dnes v Európe napätie, tak to nie je vina Nemecka… Versaillskí zločinci rozbili nemeckú ríšu, rozpustili Rakúsko a zakázali Nemcom hlásiť sa k tomuto spoločenstvu, ku ktorému patrili cez tisícročie. Odstrániť tento stav pokladal som za najposvätnejší životný cieľ. …
Ćeské územie je hospodársky i kultúrne neoddeliteľné od nemeckého priestoru. Praha je nemecké cisárske mesto, tu vznikla prvá nemecká univerzita. My nebudeme národnostne znásilňovať české obyvateľstvo, ide nám len o to, aby sa štyrom miliónom obyvateľstva nemeckej národnosti dostalo všetkých práv. … Ešte v marci 1938 som veril, že je možné nemeckú otázku v Čechách ponechať evolúcii, ale keď pán Beneš chcel privodiť medzinárodnú porážku Nemecka a pošliapať jeho prestíž, vedel som, že touto cestou nemožno ísť ďalej. Ćesi boli pre demokratických vojnových štváčov len prostriedkom pre poníženie Nemecka a svetová demokracia len pre túto príčinu očierňovali Nemecko pred českou verejnou mienkou. Demokratickí štváči vtedy kričali: »Nikdy viacej Mníchov!«, lebo sa im nepáčilo, že Mníchov znamenal pokojné riešenie českej otázky. Mníchovská dohoda 1. znamenala návrat sudetských Nemcov do ríše, 2. ponechala niekoľko otázok otvorených, 3. zaisťovala garancie česko-slovenskému štátu za spoluúčasti západoeurópskych veľmocí za predpokladu, že budú uspokojené územné nároky Poľska, Maďarska a že bude vyriešená otázka slovenská a ukrajinská. Keď československý štát prestal existovať, bolo zrejmé, že pozostalé územia nemali už nič viac spoločného s mníchovskou dohodou. “ (Adolf Hitler, 28. apríl 1939)

,, Kancelár Hitler si vzal britsko-poľské dorozumenie za zámienku k jednostrannej výpovedi nemecko-poľského paktu z r. 1934. Poľsko-nemeckým paktom sa Poľsko nezaviazalo k ničomu takému, čo by ho pre budúcnosť obmedzovalo vo vedení jeho zahraničnej politiky. Tomu primerane som viedol zahraničnú politiku poľského štátu. Tým, že Poľsko uzavrelo pred nedávnom s Veľkou Britániou zmluvu o vzájomných zárukách, ani zďaleka nebol porušený duch zmluvy poľsko-nemeckej. Pri posudzovaní nemeckých požiadaviek voči Poľsku, tieto požiadavky rozvírili všetky nemecko-poľské otázky. Gdansko nebolo vynájdené versaillskou zmluvou, ale je zriadením jestvujúcim už od storočí. Tento stav je výsledkom v tomto priestore sa križujúcim nemeckým a poľským záujmom, a dnešnú pozíciu Gdanska treba pripisovať tomu, že Gdansko ovláda pri ústí jedinej veľkej poľskej rieky hlavnú dopravnú cestu spojujúcu Poľsko s Východným morom. To je skutočnosť, ktorá sa nedá žiadnou novou formou zmazať. Ohľadom poľského koridoru, Nemecko predložilo Poľsku požiadavky jednostranné. Poľsko ich nemôže splniť ako štát, ktorý sám seba ctí. Ohľadom návrhu nemecko-poľského paktu o neútočení na 25 rokov, takýto návrh nebol ešte poľskej vláde oficiálne predložený. Pán ríšsky kancelár s dôrazom vyhlásil, že podnetom na uzavretie nejakej dohody, musí byť slovo »pokoj«. Poliaci si pokoj veľmi vážia, čoho dôkazom je doterajšia ich celá zahraničná politika. Ale práve preto, že vieme, aká veľká je cena pokoja, dávame Nemecku na známosť, že nepoznáme pojem pokoja za každú cenu.“ (Jozef Beck, poľský minister zahraničia, Varšava, 5. máj 1939)

Umocňujú sa chýry – maďarská delegácia na čele s ministerským predsedom grófom P. Telekim a ministrom zahraničia grófom I. Csákym na začiatku mája 1939 v Berlíne sa necháva počuť, že Nemci sľúbili maďarskej delegácii za politické ústupky celé Slovensko. Neistota v ľudáckych kruhoch sa prehlbuje – berlínsky vyslanec M. Černák sa u britského vyslanca N. Hendersona dozvedá o údajnom nezáujme Nemcov na dianí v strednej Európe, lebo Nemcom je dôležitejšie priateľstvo Maďarov ako Slovákov. Nemci sú ochotní obetovať nás Maďarom, aby si tým udržali os v diplomatickom boji proti Poľsku. Neznalosť skutočných zámerov Nemecka so slovenským štátom podnecuje ľudácku vládu k rôznym akciám, ktorými sa snaží poistiť si svoje triedne a nacionalistické záujmy. M. Černák je v tomto úsilí poverený presviedčať nacistov, že je to práve slovenský štát, ktorý je lojálny a ako jediný dokáže zabezpečiť vernosťou nacistické záujmy v stredoeurópskom priestore.

Aby národ bazíroval na jednote a svornosti, do popredia vystupujú osobnosti, ktoré môžu stmeliť aj váhajúce a zdráhajúce sa mysle. Okrem Andreja Hlinku je to hlavne M. R. Štefánik a jeho boj proti boľševizmu. Tento jeho posvätný boj sa prízvukuje pri každej príležitosti, výstražný telegram (1919), ktorý svojho času poslal už ako minister vojny proti paktovanie Ćeskoslovenska so Sovietskym zväzom sa cituje do národného povedomia ako text biblie: ,,Volajte, hlásajte. Boľševizmus je nielen filozofickou orientáciou, ale prejavom chorobným, apokalyptickým, ktorým sa prejavujú hrubo najnižšie pudy celkom náhodne. A boľševickí vodcovia sú autokratmi v najhoršom slova zmysle. Oblečení v handry, zmocňujú sa bohatstva a robia si v skutočnosti nárok na privilégiá. Demokracia musí proti tomuto prúdu bojovať. Koketovať s boľševickými smermi rovnalo by sa opusteniu cesty cti a zdravého rozumu. Hovorím vám to z hĺbky duše: Boj proti boľševizmu vo všetkých jeho prejavoch musí prevládať v našej politike. Konajme energicky, dokiaľ je ešte čas. Ak nebudeme konať, premení boľševizmus malé národy na národy slabé a konečne národy v rozklade.“

Taktiež sa tancuje na hroboch vojnových hrdinov. Československé vojnové kríže otcov bojujúcich v Svetovej vojne sú demagogicky označené za podvod na slovenskom národe a po novom sa zamieňajú za čistokrvné slovenské.: ,,Je iste v pamäti, že slovenskí dobrovoľníci hromadne sa hlásili pred dvadsiatimi rokmi pod slovenské zástavy, aby pomohli oslobodiť národ spod tisícročného jarma. Pravda, vtedy nevedeli, že budú oklamaní, že ich služba a obetavosť vyznie v nové utlačovanie slovenského národa. Slovenskí dobrovoľníci boli nútení tvoriť pluky československé. Títo slovenskí dobrovoľníci zúčastnili sa bojov za samostatnosť slovenského národa, i bojov proti židoboľševikom. Ich hrdinské činy nemohol nikto poprieť. A nik ani nepoprel, čoho dôkazom je fakt, že dostali za svoje hrdinstvá vojnový kríž.“

Vzťah medzi Poľskom a Slovenskom je napätý. Poľská vláda hneď po vyhlásení ochrannej zmluvy demonštratívne odvoláva svojho diplomata, a aj pri iných príležitostiach dáva pohŕdavo najavo, že slovenskú vládu nepovažuje za samostatnú, ale za nástroj nemeckých nacistov. Slovenská strana nezostáva nič dlžná a v dôsledku toho stupňujúco zdôrazňuje svoje územné požiadavky. Následkom revizionistického prejavu ministra V. Tuku v Žiline v apríli 1939 poľská vláda prerušuje vyjednávania o vytýčení poľsko-slovenskej hranice.

Slovensko-poľské vzťahy sa vyvíjajú od vzniku slovenského štátu až do začiatku druhej svetovej vojny v dvoch rovinách. Prvá strana na čele s ľudákmi sympatizuje s Nemcami a pripája sa k nemeckému útoku na Poľsko. Druhá strana verejnosti prechováva propoľské sympatie a Poľsko je pre ňu symbolom odporu proti rozpínavosti nacistického Nemecka. Ľudácke špičky potrebujú taktiež paralizovať silnú slavianofilskú a propoľskú orientáciu, ktorá v značnej časti obyvateľstva má vyslovene protivládny a protirežimský charakter: ,,Poľsko následkom vykoľajenej politiky svojich neschopných štátnikov, dostáva sa do tej istej situácie, v akej bola benešovská ČSR v máji m.r. Kto tak pozná Poľsko ako ho poznáme my, čo sme kedysi poctivo a čestne mysleli o slovensko-poľskom priateľstve, ten najlepšie vie, že pre Poľsko za daných pomerov niet pomoci! Zabudli páni z Varšavy na historickú pravdu, čo znie: Nikdy Slovák s Nemcom sporu nemal, netrpel od neho krivdu, utlačovania, a keď s ním stál v spojeneckom zväzku ako top bolo za čias Pribinu a nemeckého Arnulfa, dobre bolo so slovenským národom! Nad Poľskom opakuje sa orieľ spravodlivej histórie. ..

Poľsko-slovenské vzťahy eskalujú napadnutím Poľska nacistickým Nemeckom vpádom slovenského štátu do tejto krajiny 1. septembra 1939. Účasť slovenského štátu na útoku proti Poľsku má výrazný vplyv na ďalší zahraničnopolitický a vnútropolitický vývoj Slovenska. Klérofašistický štát si týmto upevnil svoje postavenie a zlepšil svoje pozície. Hitler ubezpečuje M. Černáka: ,, Vaše chovanie definitívne ustanovilo slovenský štát. Oddnes Nemecko nedovolí nikomu intrigovať o právach Slovenska.“

Medzi ohňom a vodou – Pakt o neútočení

Prečo podpísal Sovietsky zväz pakt o neútočení s fašistickým Nemeckom? Sovietsky zväz sa snažil byť so všetkými štátmi, bez ohľadu na ich štátnu formu a vnútornú vládu v priateľskom pomere. Jeho sympatie patrili malým národom a utláčaným. Sovietsky zväz nikdy neschvaľoval Versaillskú dohodu, ktorá ponížila Nemecko na druhoradý štát, ale tiež nikdy nebol toho názoru, aby chyby spôsobené Versaillskou zmluvou boli opravené novými vojnami a novým otročením iných národov. Z tohto dôvodu bol i zarytým nepriateľom fašistických štátov, už iba z princípu ich krvavých diktatúr malej hŕstky kapitalistov a finančných magnátov nad masou pracujúceho národa, ktorý bol v Sovietskom zväze chránený najvyššou politickou mocou. Keď nemecký fašizmus chystal útok na Československo, Sovietsky zväz bol ochotný zakročiť v prospech našej republiky. Zosilnenie vplyvu Sovietov v strednej Európe však nezniesli Anglicko a Francúzsko, a tak prišiel Mníchov. Nemecká rozpínavosť sa však neskončila obsadením Čiech a Moravy, horúcou dennou otázkou bolo Poľsko. Vtedy začali Anglicko a Francúzsko jednania so Sovietskym zväzom o podpísaní paktu proti vojnovému útočníkovi, majúc na mysli voľne ponechaný zakarpatsko-ukrajinský ľud, ktorý po vzniku Slovenského štátu zostal nechránený napospas osudu. Išlo by doslova o vojnu Západu cudzími rukami. Podpísanie sovietsko-nemeckého paktu o neútočení je výsledkom dôslednej mierovej politiky Sovietskeho zväzu a imperiálnej politiky Francúzska a Anglicka.

Čas a miesto vystúpenia Stalina neboli náhodné, Stalin vedel, že Hitler po zhltnutí Ćeskoslovenska, ktoré sa rozpadlo na protektorát a satelitné Slovensko, bude nasledovať Zakarpatská Ukrajina, ktorá bola súčasťou Slovenska. Práve tento fakt podľa plánov Londýna musel viesť k vojne. Stalin priamo hovoril, že to bola práve existencia dvoch Ukrajín ako dôvod pre vojnovú zrážku. Krik, ktoré robili anglicko-francúzska a severoamerická tlač ohľadom Sovietskej Ukrajiny mal za cieľ vyvolať zúrivosť Sovietskeho zväzu, otráviť atmosféru a vyprovokovať konflikt. Zakarpatská Ukrajina však bola odovzdaná Maďarom a tak dôvod na vojnu zanikol. Prekaziť plány Západu rozpútať vojnu proti Sovietskemu zväzu sa však Stalinovi podarilo už pred niekoľkými mesiacmi skôr, konkrétne v máji. 3. mája 1939 prebral do svojich rúk kontrolu vo svojej krajine – v tento deň bol prepustený zo svojich služieb ľudový komisár zahraničných vecí Maxim Litvinov a na jeho miesto dosadený Vjiačeslav Molotov.

Pre Londýn bolo odstránenie Litvinova nielen veľkou senzáciou, ale i ako výbuch bomby. Všetka anglická tlač veľkými nadpismi zdôrazňuje, že Litvinov sa stal obeťou Moskvy za svoju snahu o Trojdohodu: Veľká Británia – Francúzsko – Sovietsky zväz. ,, Muž kolektívnej bezpečnosti a nedeliteľného pokoja“ tak zaplatil za svoju čestnú hru vysokú cenu.„

Odstránenie Litvinova si samozrejme všimla i berlínska tlač: ,,Odstúpenie tohto muža »na vlastné želanie« v dňoch, keď sa pracuje na drôte medzi Londýnom a Moskvou, vyvoláva senzačný obrat. I nezasvätený laik môže konštatovať, že niečo nie je v poriadku, alebo s touto politikou, alebo s týmto politikom.“

Litvinov bol človek bankárskych kruhov. To, že ho Stalin podslal do výslužby, bolo na poslednú chvíľu. Všetci zástupcovia Litvinova sa prejavili ako špióni a boli zastrelení. On sám nebol poškodený, ale bol v nemilosti. Pred vypuknutím vojny ho Stalin poslal ako veľvyslanca do USA, no tu Litvinov slúžil nie proletárskemu štátu. Zápis medzi americkým korešpondentom a Litvinovom ohľadom služieb národu vraví jasnou rečou: ,,Tu pomôžu iba vonkajšie sily, to znamená vojenský útok. Iba vonkajší zásah môže zmeniť situáciu v krajine.“

Podstatou vyslania Litvinova do USA bolo prevziať pod kontrolu zahraničnú politiku ZSSR. Po sérii sond zo strany Nemecka Berlín navrhuje uzavrieť zmluvu o neútočení. Skôr ako Stalin s horúcou hlavou dáva svoj podpis, chladnokrvne uzatvára obchodnú zmluvu s Nemeckom, čím doslova prinúti Hitlera pristúpiť na tento plán. Samotná obchodno-úverová dohoda vo výške 200 miliónov mariek bola podpísaná 20. augusta 1939, a len teraz dáva Stalin súhlas na prílet ministra zahraničných vecí Ríše do Moskvy. Tak 23. august 1939 s konečnou platnosťou rozbil plány Západu zorganizovať ešte v r. 1939 vojnu proti Sovietskemu zväzu. Zmluva je podpísaná v Moskve a stane sa nenávistným demagogickým produktom pre celé generácie liberálnych historikov, tak ako svojho času buržoáznych politikov. V skutočnosti táto zmluva nezasahovala do teritoriálnej celistvosti, nezávislosti a cti Sovietskeho zväzu. Sovietsky zväz sa nestal spojencom Nemecka, lebo nebral na seba žiadne vojenské ani ekonomické záväzky. ZSSR sa zaviazal robiť iba jediné – neútočiť na Nemecko a nevstupovať do zväzkov, ktoré sú namierené proti nemu. V zmluve sa ani raz nespomína slovo »spojenec«. Falšovatelia dejín sa radi oháňajú tzv. tajnými protokolmi, ktoré patria k tejto zmluve. Nie sú však žiadne dôkazy a dodnes nikto nepredložil originály.

Krvavý oheň vojny vyšľahol

Hlásime sa k boju, aby sme mali právo na všetko, čo nám patrí.
(Jozef Tiso, 1. september 1939)

Druhá svetová vojna sa začala 1.septembra 1939. Veľká Británia a Francúzsko, ktoré sa zaviazali poskytnúť Poľsku vojenskú a materiálnu pomoc, vyhlásili Nemecku 3. septembra 1939 vojnu. Obe mocnosti však svoj sľub nesplnili a ponechali svojho spojenca napospas fašistickej agresii. Ich početné armády stáli pasívne pri nemeckých hraniciach a poskytli nacistickému wehrmachtu voľnosť konania.

Cieľom tejto imperialistickej politiky bolo pokúsiť sa na účet Poľska – podobne ako v roku 1938 v Mníchove na úkor Československa – o vyrovnanie s Hitlerom a zamerať jeho expanziu ďalej na východ, proti Sovietskemu zväzu. Táto vojna Veľkej Británie a Francúzska spolu s otvorenou agresiou Nemecka vtláča celému začiatočnému obdobiu vojny obojstranne nespravodlivý, imperialistický charakter.

SLOVO
Laco Novomeský, 1939

Dopíš svoj verš, rozlúč sa ešte s nami
a potom odíď navždy, básnik ihravý.
Hodina odbila a čas je okovaný
a my v ňom chabí, tápaví.
S tŕpkami v hrdle zdržaného vzlyku
nás zdraví tento neúprosný vek.
Všetko je stratené?
Mám slovo na jazyku.
Na bolesť myslel som a našiel na ňu liek.

Cynizmus Adolfa Hitlera sa naplno prejavil vo vyhlásení v deň útoku na Poľsko, keď oznámil svetu svoju obrannú pozíciu: ,,Vzhľadom na postoj Poľska neostáva nič iné, než násilie postaviť proti násiliu.“ Útok na Poľsko bol označený ako protiútok.: ,,Vojaci! Hodina poučenia udrela. V povedomí našej spravodlivej veci tiahneme do boja za jasným cieľom: za trvanlivé zaistenie nemectva a nemeckého životného priestoru proti cudzím výčinom a nárokom po moci…“

Źupný vodca Albert Forster vydal ku gdanskému obyvateľstvu nasledovnú proklamáciu: ,,Mužovia a ženy v Gdansku! Prišla hodina, na ktoré ste čakali 20 rokov, Gdansko sa vracia dnešným dňom do Veľkonemeckej ríše. Náš vodca Adolf Hitler nás oslobodil. Na verejných miestach v Gdansku dnes prvý raz vlá zástava s hákovým krížom, vlajka Nemeckej ríše. Z kostola hlásia zvony hodinu oslobodenia. Ďakujeme nášmu Bohu, že dal vodcovi silu a možnosť aj nás oslobodiť. Gdanské obyvateľstvo je šťastné, že sa teraz stáva občianstvom ríše. … „

A ako reagovalo Slovensko? Prejav hlavného veliteľa HG Alexandra Macha 1. septembra 1939 vraví o úplnom odovzdaní dôvery v Adolfa Hitlera: ,,Poľské noviny a poľský rozhlas sa ešte včera i dnes chceli predstaviť v úlohe obetného baránka. Celé Slovensko, všetci Slováci spolu s našimi priateľmi Nemcami v tejto chvíli plníme rozkaz nášho najvyššieho veliteľa. Slováci už majú dosť falše poľských pánov, a najmú dosť majú prenasledovania, pod ktorým trpia naši bratia. Poľsko bolo ochotné a spájalo sa proti nám spolu s Maďarmi, chceli si tak podať ruky nad zotročeným Slovenskom, ako si podali ruky nad slavianskou Podkarpatskou Rusou. Aký by bol v tom prípade osud Slovenska, či už pod tyranstvom jedného alebo druhého. Hladovska, Suchá Hora, Javorina, o tom nám hovoria Šurany, Komjatice, Košice. My Slováci máme právo brániť sa proti tomu! Gdansko sa dnes pripojilo k Ríši. Vrátilo sa do nemeckej vlasti. My Slováci, keď prijímame dnes túto správu, chceme vidieť príklad a vzor vo vernosti gdanských mužov a žien. Vojaci, gardisti, Slováci! Sme nastúpení!Spojení vo vernosti, všetci Slováci sme pripravení ako jeden muž vykročiť pod našou slovenskou zástavou a vyplniť rozkaz nášho vodcu Andreja Hlinku, ktorý nám určil smer: Za Boha život, za národ slobodu! Na stráž!“

Za týchto okolností má poľsko-nemecká vojna jednoznačný priebeh. Poliaci na partizánsky spôsob bránia svoju krajinu, čim si zasluhujú odsúdenie tých strán, ktoré idú v jednom šíku s Hitlerom: ,,Všade začali ženy, zločinci a nedospelí chlapci krvavú povstaleckú vojnu partizánov zo striech, z pivníc a zo zálohy. … „

Z Moskvy 10. septembra 1939 povoláva do zbrane nové ročníky Sovietska armáda: ,,V súvislosti s nemecko-poľskou vojnou, rozhodla sa vláda, s cieľom obrany zeme, povolať postupne ďalšie ročníky do zbrane. Povolávanie rezervistov do Rudej armády sa previedlo na Ukrajine, v Bielom Rusku a vo vojenských okresoch Leningrad, Kalinin a Orel. Všetky mobilizačné opatrenia prevádzajú sa v Moskve v úplnom pokoji, poriadku a s čo najväčšou rýchlosťou. Odvážanie rezervistov na západné hranice sovietskej únie stále trvá.„

Nedostatočne vyzbrojená poľská armáda na čele s neschopným velením nedokázala – napriek statočnému odporu vojakov – odolať drvivému náporu hitlerovských vojsk. Nemecká propaganda bubnuje na poplach za svojich civilných mŕtvych ako obžalobu poľského národa: ,, .. na úseku cesty ležia stovky konských zdochlín a vedľa zabitých zvierat ležia hromady zabitých Nemcov, na ktorých si Poliaci vybili svoju slepú nenávisť …“

V 18-ty deň vojny pochoduje do východného Poľska aj Sovietska armáda za účelom brániť svoju bieloruskú a ukrajinskú menšinu na tomto území: ,, V noci zo soboty na nedeľu doručila sovietska vláda poľskému vyslancovi v Moskve Grzykowskému nótu, v ktorej oznamuje, že sovietska vláda cíti sa prinútená k ochrane svojich vlastných záujmov a k ochrane ukrajinskej a bieloruskej menšiny vo východnom Poľsku, dať rozkaz svojim vojenským jednotkám prekročiť sovietsko-poľské hranice v nedeľu ráno o 6. hodine moskovského času. Napredovanie sovietskej armády vo východnom Poľsku deje sa počas súčasného plného stráženia neutrality Sovietskeho Ruska v terajšom konflikte. Keďže teraz už nemožno považovať poľský štát za existujúci, neplatia už podľa názoru sovietskej vlády zmluvy, ktoré s Poľskom uzavrelo. Sovietska vláda zdôrazňuje, že robí to s tým cieľom, aby opäť zaviedla kľud a poriadok vo východnej časti Poľska, kde v momente, keď sa trhá dosiaľ jestvujúci poľský štátny útvar a keď vláda zutekala, nemohol byť tento poriadok zabezpečený a tiež za tým cieľom, aby vzala do opatery prirodzenú ochranu ukrajinského a bieloruského obyvateľstva.“

K demakračnej čiare medzi nemeckou a ruskou armádou a oslobodzovanie Ukrajiny a Bieloruska rýchlo pokračuje: ,,Fakt je, že Rusko nedovolilo Nemcom okupovať celé Poľsko a znemožnilo utvorenie spoločnej hranice rumunsko-nemeckej. Medzi Ruskom a Nemeckom konajú sa porady o nových hraniciach. Sovietske Rusko dostane územie na východ od čiary Grodno, Bielystok, Brets-Litovsk, Lvov až do maďarskej hranice, Bielorusko, Ukrajina a Halič pripadnú Sovietskemu Rusku, býva tam 8 miliónov Ukrajincov a 2 milióny Bielorusov. Sovietske Rusko, ačkoľvek obsadilo Bielorusko a Ukrajinu vyhlásilo, že i naďalej zostáva neutrálne. Isté je, že západné demokracie inak sa dívajú na nemecký útok a inak na ruskú intervenciu do Poľska. To dokazuje aj okolnosť, že Anglia a Francia sa tu obmedzili na protest v Moskve a vyhlasujú ďalšiu nemilosrdnú vojnu Nemecku.“

27. septembra kapitulujú obrancovia Varšavy a 5. októbra sa končí organizovaný odpor poľskej armády. Už 17. septembra zbabelo utiekla poľská vláda z krajiny. Buržoázno-statkárske Poľsko, ktoré sa po celý čas svojej existencie vyznačovalo ostrým protisovietskym postojom, je porazené a jeho ľud vystavený zvôli nacistických okupantov. Západné oblasti Poľska sú pričlenené k Nemeckej ríši a na zvyšujúcom obsadenom území je zriadený tzv. Generálny guovernement.

Nový otec slovenského národa

Na ôsmom sneme HSĽS, 1. októbra 1939, za nástupcu večného vodcu Andreja Hlinku je jednomyseľne zvolený jeho verný pokračovateľ – Jozef Tiso. Uvoľnený predsednícky stolec dostáva nový symbol tejto pohnutej doby: ,,Historické dni z minulého októbra a tohtoročného marca najlepšie ukázali, že osud svoj zverili sme do dobrých rúk. Čo tento muž vykonal za svoj národ v týchto časoch, keď okolo nás všetko pršťalo a rúcalo sa, to ocení raz povolanejšie pero. Nech už však teraz je zaznačené pre históriu: Tisova zásluha je, že sme sa v tej hroznej stredoeurópskej povodni neutopili., Tisova zásluha je, že sme z tej trmy-vrmy vyšli bez strát a že sme sa zachovali. Za dvadsať rokov zahraniční ministri Československa nevedeli, alebo nechceli pochopiť, že príkazom zdravého rozumu je riadiť zahraničnú politiku štátu tak, aby neprišla do kolízie so záujmami mocného suseda. Slovenskejšie povedané: nenadrapovať sa a nerobiť si zbytočne zo suseda nepriateľa. Skôr snažiť sa o čo najlepší susedský pomer.Tento základný a jasná prerogatív zahraničnej politiky Tiso vo svojej prezieravosti zaraz pochopil a len čo sa dostal k moci, začal ho aj prakticky uskutočňovať. Tiso náš pomer k Nemecku formuloval pozitívne: všetko slovenské treba považovať za priateľské Nemcom. Takúto formuláciu mohol Tiso vysloviť tým skôr, lebo sa zrovnávala nielen s hmatateľnou skutočnosťou, ale aj s našou politikou tradíciou, lebo veď s Nemcami nemali sme v našich dejinách nikdy žiadnych sporov, ba vychádzali sme s nimi vždy najlepšie. A táto jasná, nedvojznačná formulácia slovensko-nemeckého pomeru, vyslovená dr. Tisom bola v osudových marcových dňoch naším šťastím. Nielenže nás zachránila pred rozkúskovaním a národnou smrťou, ale dopomohla nám realizovať aj naše odveké sny a smelé plány o samostatnom slovenskom štáte. … „

Dobré susedské vzťahy vykryštalizovali ešte v tento deň nariadením odsunu židov do pracovných táborov, po večernom vyvesení vyhlášky mestského notárskeho úradu, platiace pre ročníky 1890 – 1919, s výnimkou židov duševnej alebo telesnej nespôsobilosti.
Svet sa nachádza medzi vojnou a pokojom. Ktorá strana zvíťazí? Dosiahne svet pokoj, alebo bude uvrhnutý do najstrašnejšej vojny, akú kedy videl? V Poľsku vojna nateraz definitívne skončila, Poľsko je vymazané z mapy Európy, neexistuje. Na západe stoja proti sebe armády, i keď skutočná vojna ešte nezačala. V tieto dni Hitler vyhlasuje, že od Francúzska nič nechce, príčina vojny už neexistuje s pádom Poľska, no v prípade potreby je samozrejme prichystaný odraziť každý útok. Po Francúzsku a Anglicku sa ozývajú hlasy o pokoji a mierovom riešení. No tieto hlasy už nepočuť. . Obe veľmoci sú pripravené na život a na smrť dať smrteľný úder hitlerizmu. Triezvejšie pristupuje k celosvetovéu požiaru Rusko, ktoré tvrdí, že Hitlerove názory prezentované v ríšskom sneme možno prijať, možno odmietnuť, možno pozmeniť, ale – ,, nemožno nepriznať, že predstavujú reálny základ pre rokovania, ktoré by mohli viesť k rýchlemu ukončeniu vojny, bez šialenej a nezmyselnej krutosti ničiť životy ľudí len preto, že niekomu sa nepáči svetový názor druhého, lebo ohňom a mečom nemožno zničiť žiadnu ideológiu a žiaden svetový názor„. Izvestia však predpovedá i to, čo príde o pár dní: ,, … odmietnutie nemeckých mierových návrhov znamenalo by prevziať zodpovednosť za ďalšie trvanie vojny a za jej kolosálne obete a škody.“

Francúzsko a Veľká Británia okamžite odvolávajú svojich diplomatických zástupcov z Bratislavy a tým definitívne rušia svoje predchádzajúce uznanie slovenského štátu. Chýry o možnom delení Slovenska prestávajú, očakáva sa navrátenie Maďarmi zabratých slovenských krajov, zvlášť Košice a juhu. Veľké rozladenie preto prináša Hitlerova reč, v ktorej prisľúbil nedotknuteľnosť maďarských hraníc: ,,S Maďarskom nás spájajú dlhoročné tradičné zväzky v úzke srdečné priateľstvo. Aj tu sú hranice nezmeniteľné.“ (bod 8, Hitlerova reč v ríšskom parlamente, Berlín, 6. október 1939., pozn. autora) Nacionalistická prorežimská vlna preto od októbra 1939 prudko upadá.

Vojenské ťaženie proti Poľsku má vplyv aj na preskupenie politických síl vnútri ľudáckeho tábora, vypadá polonofilské krídlo v HSĽS, mocenským odstavením K. Sidora a jeho spolupracovníkov. Pád Poľska, Sidorova nečinnosť ako vyslanca slovenského štátu v Ríme, kde mohol bez rizika vystúpiť na obhajobu svojej politickej línie, znamená silný morálny otras celého smeru a jeho diskvalifikácia je tak veľká, že ani snahy o opätovné presadenie sa v slovenskej politike v čase narastania krízy ľudáckeho režimu v rokoch 1941-1943 mu už nepomôžu.

Útok proti Poľsku odhaľuje skryté nedostatky a slabé miesta ľudáckeho režimu. Tisova politika hradného mieru, ktorej snahou je zapojiť do budovania slovenského štátu všetkých Slovákov bez ohľadu na ich predchádzajúcu politickú orientáciu, dostáva silný úder. V tejto situácii je pre ľudákov najtrápnejším momentom vystúpenie vyslanca a splnomocneného ministra L. Szathmáryho vo Varšave, ktorý sa otvorene postavil proti vláde v Bratislave a zapája sa do zahraničného odboja. Ale ani vo vnútri neklape všetko tak, ako si to Tiso a prívrženci jeho umierneného krídla želajú. V rezorte Ministerstva dopravy a verejných prác v dôsledku neplnenia povinností hraničiacich so sabotážou sa pristupuje k drastickým opatreniam. Rovnako ako v ostatných odvetiach štátnej správy cez nepružnosť a otvorenej neochote kolaborovať s klérofašizmom.

Radikálne živly vo vedení HSĽS a Hlinkovej gardy začínajú útočiť na pozície umierneného Tisovho krídla, pričom naplno vzplanul dovtedy latentný spor medzi radikálno-fašistickým a umierneným krídlom v HSĽS, medzi vedením strany a vedením gardy. Garda si začína nárokovať mimoriadne práva a chce výlučne rozhodovať o politickom živote v štáte. Vládne nariadenie č.220/1939 z 5. septembra 1939 dáva HG široké právomoci, v niektorých smeroch je dokonca HG postavená nad spoločnosť a orgány štátnej správy. Proti tomuto nariadeniu sa ihneď postavili všetky negardistické zložky obyvateľstva vrátane príslušníkov štátneho aparátu.

Už na začiatku otvoreného zápasu radikálno-fašistickej skupiny Tuka – Mach s konzervatívnym Tisovým krídlom sa ukazujú niektoré závažné skutočnosti. Radikáli okolo V. Tuku a A. Macha nemajú takmer žiadnu podporu v masách slovenského obyvateľstva, práve kvôli nariadeniu č.220. Tisovo konzervatívne krídlo má naopak lepšie pozície v spoločnosti ako i prevahu. Prezidentské voľby 26. októbra1939 potvrdzujú skutočný pomer síl HSĽS: radikáli sú zatlačení a už začiatkom decembra 1939 sa musí A. Mach brániť proti verejným útokom HG. Nové vládne nariadenie o HG č.310/1939 z 21. decembra 1939 prakticky likviduje všetky politické výdobytky predchádzajúceho nariadenia. Z prvého otvoreného stretnutia dvoch politických smerov vnútri HSĽS, ktorého impulzom bolo poľské ťaženie, vychádza teda víťazne Tisovo konzervatívne krídlo. Skupina Mach – Tuka sa však necíti porazená. Keďže nenachádza dostatočnú podporu v domácom politickom živote, začína ju intenzívnejšie hľadať v podpore nacistického Nemecka. Toto rozčlenenie ľudáckeho tábora na dve proti sebe stojace frakcie a ich otvorený vnútorný zápas sa stáva trvalou súčasťou politického života v slovenskom štáte. Berlín tak môže rôznym manévrovaním medzi oboma smermi presadzovať svoje záujmy v Bratislave a naplno to aj využíva.

Na úkor zvyškov parlamentnej demokracie možno použiť ako názorný príklad aj slovenský snem, ktorý sa utvoril z autonómneho snemu 14. marca 1939 po odhlasovaní slovenského štátu. Podľa ústavy z 21. júna 1939 mal byť snem najvyšším zákonodárnym a kontrolným orgánom štátu. Jeho funkčnú reprezentatívnosť vyjadruje hlavne to, že sa voľby doň nikdy neuskutočnili a poslancov vymenúval prezident. Na úrovni formálnej inštitúcie zostáva aj Štátna rada, zložená z predsedu vlády, predsedu snemu, zástupcov stavov, HSĽS a národnostných strán. Na úkor týchto orgánov si svoju rozhodujúcu a výkonnú moc rozširuje špička ľudáckej strany. Obsadzovanie rozhodujúcich miest v štátnej administratíve, začínajúc predsedom vlády, od októbra 1939 prezidentom a zároveň vrchným veliteľom ozbrojených síl J. Tisom a usilovnosťou vplývať na celé spoločenské a politické dianie, sa realizuje idea totalitného štátu.

HSĽS je jedinou povolenou politickou stranou okrem politickým zoskupení národnostných menšín. Ústavný zákon z 25. septembra 1939 jej zabezpečuje vedúcu politickú úlohu v štáte. Bezprostredne riadi Hlinkovu mládež a ženské hnutie. HG, štatutárna polovojenská zložka strany, pôsobí ako nástroj radikálnej skupiny v HSĽS ovládanej V. Tukom a A. Machom. Prostredníctvom HG sa vo veľkej miere presadzujú nacistické vplyvy, a práve garda zohráva hanebnú úlohu v súvislosti s protižidovskými akciami a perzekúciou protifašistického odboja. Logika likvidácie legálnej opozície, nastolenie politického monopolu ľudáctva vedie sama skutočne tam, kam slovenský štát tlačili od začiatku nacisti a ich napodobňovatelia na Slovensku: od diktatúry ľudovej strany k diktatúre vodcu, od nepripustenia legálnej opozície k násilnému potláčaniu akýchkoľvek odlišných hlasov jedinej prípustnej politiky, myslenia, konania a napokon k používaniu čoraz tvrdších a brutálnejších metód. Vízia budúcnosti nového Slovenska vyžaduje nielen tvrdý, vojenský poriadok, ale mnoho pedagodického zmyslu s premyslenými a cieľuprimeranými metódami.: ,, Prevýchova ľudí je najsúrnejšou potrebou našej budovateľskej činnosti v samostatnom štáte slovenskom. Vyčistiť musíme z duše slovenského starý kvas a obliecť si musíme nového človeka.“

Ohľadom postupnej likvidácie všetkých zvyškov parlamentnej demokracie a konštituovania totalitárneho modelu fašistického štátu súperia v období formovania režimu slovenského štátu vo vládnucej garnitúre dve línie . Prvá skupina je pod priamym vplyvom prezidenta podľa vzoru talianskej, resp. portugalskej fašistickej diktatúry s citeľnou podporou katolíckej cirkvi. Práve cirkev je hlavným nástrojom ľudáctva, ktorá zabezpečuje vplyv na masy – klérus je priamo angažovaný v orgánoch Hlinkovej strany i v štátnych orgánoch, cirkev má zabezpečené privilegované postavenie v školstve, výchove, politike i ekonomike. Ideologickú platformu týchto kruhov predstavujú nacionalistické heslá, pseudoľudová tradícia HSĽS, antikomunizmus, antisemitizmus a kombinácia fašistických princípov s klerikalizmom v tzv. kresťanskom totalitarizme.
Druhou skupinou je skupina okolo predsedu vlády Vojtecha Tuku a šéfa úradu propagandy a hlavného veliteľa HG Alexandra Macha so vzorom organizácie štátu a spoločnosti v nacistickom režime Nemecka a jeho radikálnych zásahov nielen proti aktuálnym ilegálnym protivníkom, ale aj potenciálnym oponentom, ktorých vidí v predstaviteľoch hospodárskej oligarchie. Vyznačuje sa militantným protičeským a protižidovským postojom, pokúša sa sformulovať svoju ideológiu slovenského nacionálneho socializmu a priamym preberaním nacistických ideí.
Oba tieto smery sa v danom momente uchádzajú o podporu a dôveru svojich nacistických patrónov. Tí manipulujú oboma skupinami podľa svojich mocenských potrieb, prirodzene s priamou podporou extrémne gardistických živlov.

Imperialistický charakter vojny

Vojna, ktorá vypukla 1. septembra 1939 je vojnou imperialistickou, nespravodlivou, za ktorú nesie vinu buržoázia všetkých bojujúcich štátov. Vojna sa vedie medzi dvoma skupinami kapitalistických štátov o svetovládu. Vojna podstatne mení situáciu, rozdeľovanie štátov na fašistické a demokratické stráca svoj predchádzajúci zmysel. Začína sa tvrdo vystupovať proti vojne, hlasovať proti vojnovým úverom a objasňovať masám, že vojna im nemôže priniesť nič iného ako ťarchu a záhubu. Taktiež sa poukazuje na zradnú politiku neutrálnych štátov, ktoré vystupujú pre neutralitu svojich krajín, avšak pre zisky vojnu v iných krajinách podporujú.

Imperializmus je posledným stupňom kapitalizmu. Je už umierajúcim kapitalizmom a predvečerom revolúcie. Príčina prečo sa tak deje, je jednoduchá. Pokiaľ sa kapitalizmus dostane do fázy tohto najvyššieho stupňa, znamená to, že už si nevystačuje s metódami voľného vývoja kapitalistického hospodárstva. Pre svoju záchranu je nútený zavádzať násilné prostriedky pre predĺženie kapitalistického hospodárstva, čo spôsobuje zostrujúce sa rozpory medzi kapitalistickou triedou a triedou robotníkov čoraz viac utláčaných národov. Tento rozklad automaticky vedie k zániku kapitalistického poriadku cez revolučné odstránenie nespokojných más. A tak imperialistické mocnosti hľadajú nové spôsoby prežitia v novom delení krajín a národov práve vojnami.

V kapitalistickom svete sa práve odohráva nová imperiálna vojna a nové delenie sveta. Táto vojna je dielom imperialistických mocností na oboch stranách, dielom imperialistického kapitalizmu. Anglickým, nemeckým a francúzskym kapitalistom sa podarilo vohnať národy do vzájomného sa vraždenia, hoci už v prvých počiatkoch vojny, v dobe prepadu Mandžuska, Číny, Habeša, Rakúska, Španielska a Československa demokratické sily Sovietskeho zväzu a Kominterny volali národy k zaisteniu kolektívnej bezpečnosti a k záchrane mieru! Len vďaka tejto úmornej práci ( vstup ZSSR do Spoločnosti národov,. pakty o neútočení a vzájomnej pomoci medzi ZSSR s kapitalistickými štátmi,. neustála práca a pomoc v Číne, Španielsku a ČSR,. utváranie ľudových frontov,. zjednocovanie robotníckych tried., atď) boli fašistické štáty oslabené, avšak národy mohli byť ešte ďalej, ak by vlády demokratických štátov sledovali záujem vlastných národov a pracujúcich. Lenže práve naopak, báli sa o osud kapitalizmu, ak by sa myšlienka slobody a sociálnej spravodlivosti začali vzmáhať. Preto došlo k zrade Śpanielska, Rakúska a ČSR. Samy si vychovali Hitlera a robili mu stále ústupky, pokiaľ mali nádej, že nemecký imperializmus bude lúpiť len na východe a súčasne im pomôže zbaviť sa pre nich nebezpečného ZSSR so svojimi pokrokovými myšlienkami o rovnosti. Lenže oslabený nemecký fašizmus i s jeho protikomunistickým paktom bol už slabý na útok proti ZSSR a vyhľadal si obete s menším odporom a obrátil zbrane na západ. Anglickí a francúzski imperialisti vidia, že ich mocenská nadvláda je ohrozená. To je dôvod prečo behali do Moskvy, Poľsko bolo len zámienkou! Poľsko chceli práve tak predať Hitlerovi ako ČSR, ak by nemecký imperializmus obrátil zbrane proti ZSSR. Slovanské národy majú hynúť, aby západní imperialisti potom diktovali mier, teda delenie lúpeže, a ovládali národy až po sovietsku hranicu, pričom brány socializmu do sveta by boli zavreté na sedem zámkov, a cesta pre spoločný útok na Sovietske Rusko by bola uľahčená.

Tým, že Sovietsky zväz veľmi dobre poznal svojich partnerov, žiadal záruky, aby vojna bola vojnou spravodlivou a aby viedla k slobode národov, nie k posilneniu kapitalizmu. Západný kapitalizmus spolu s poľskou buržoáziou túto pomoc odmietol, čím sa Hitlerovi otvorila cesta a nebol nútený kapitulovať. Tým, že cieľom je potlačovať a vykorisťovať vojnou viac a viac národov, zaviňujú novú svetovú vojnu! Poľská vláda na čele s poľskou buržoáziou zrádzajú vlastný národ, lebo ich heslom bolo : Radšej Hitler, ako Červená armáda. Poľsko mohlo hrať po boku Ruska čestnú úlohu v opravdivej, pokrokovej a v spravodlivej vojne, ale poľská elita predala vlasť mocenským záujmom západných imperialistov.

V októbri 1939 Hitler žiada Rusko o pomoc proti spojencom formou 2000 lietadiel. Stalin odmieta. Izvestia píše: ,,Rusko nepodnikne nijakú vojenskú akciu proti Anglicku a Francúzsku. Stalin kategoricky vyhlasuje, že Sovietske Rusko nevezme na seba nijaké nové záväzky. Rusko využíva situáciu a ťažkosti, do ktorých sa dostali a môžu dostať bojujúce štáty, ale do vojny sa nemieni zamiešať.„

17. november 1939 – Slováci za bratskú pomoc českému národu

28.október 1939. Ćeský národ vychádza do ulíc a vyjadruje manifestáciou odpor proti nemeckému útlaku, za svoju národnú slobodu. Odpoveďou je však streľba v uliciach historického hlavného mesta. Pri zrážke medzi demonštrantami a ozbrojenými zložkami, hynie mladý robotník Václav Sedláček. Trinásti ďalší účastníci demonštrácie utrpeli ťažké zranenia, medzi nimi aj študent medicíny Univerzity Karlovej Jan Opletal, ktorý o dva týždne zraneniam podľahol.

Opletalova smrť vytiahla 17. novembra 1939 do ulíc stovky vysokoškolákov bez rozdielu ich príslušnosti k fakulte alebo škole vôbec. Chcú sa pochodom cez mesto s medikom dôstojne rozlúčiť pred pohrebom v dedinke Lhota nad Moravou. Strety s políciou a nemeckými vojakmi trvajú celý deň a ich následky sú tragické. Pod zbraňami okupantov padajú desiatky synov českého národa. Brány staroslávnej pražskej univerzity sa zatvárajú na tri roky. Zároveň nastávajú drastické opatrenia proti celému národu. Špeciálne nemecké komandá SS a SD začínajú prepadávať vysoké školy a internáty v Prahe, Brne a Příbrame. Nasledujú popravy bez súdu, vyše 1200 študentov je odvlečených do koncentračného tábora Sachsenhausen-Oranienburg. O bleskovej protištudentskej akcii rozhoduje v novembri v nemeckom Berlíne nemecký vodca Adolf Hitler.

Nie všetci na Slovensku zostali chladní a apatickí k tomuto neľudskému zaobchádzaniu so študentmi, ktoré svojou krvilačnosťou presiahlo aj stredovek.: „Slováci cez stáročia svojho národného útlaku nachádzali vždy bratskú pomoc u rovnako utláčaného národa českého. Dnes, keď oba národy sú utláčané jedným a týmže nepriateľom, slovenský národ sa skláňa pred obeťami bratského národa a sľubuje viesť spoločný boj proti spoločnému utláčateľovi. Slovenský ľud vie, že toto besnenie v Čechách má vplyv aj na Slovensko. V poslednej svojej reči Mach už hovorí, že každý, ktorý si žiada zvýšenie miezd a lepší život, má byť postavený k múru! … Robotnícka trieda slovenská bude vždy neochvejne na prvom mieste v boji. Za oslobodenie národov, za víťazstvo ľudských práv, za nový a šťastný spoločenský poriadok. „

Slovenský národ, hoci klérofašistická vláda vložila osud Slovenska priamo do rúk okupantom, nezrádza, ale hrdinsky šíri, okrem gardistov a prisluhovačov , myšlienky oslobodenia, čím si pomaly otvára bránu k slobode.

Fašizmus neprejde!

Zjednotenie politických kruhov buržoázie a maloburžoázie nazývajú ľudáci zjednotením slovenského národa, v ktorom podľa Tisa prestali triedne rozpory. Keďže sa však nezabúda na odporcov tohto „zjednocovania národa“, Tiso prehlasuje: ,, Kto sa proti jednotnej vôli slovenského národa postaví alebo previní, stane sa nepriateľom a zradcom slovenského národa a s tým národ zúčtuje nemilosrdne.“

Boj proti fašizmu ale nezaniká. Keďže na Slovensku zostáva jedinou politickou stranou Komunistická strana Slovenska, ktorá aktívne bojuje proti fašizmu, jej činnosť pokračuje ešte mohutnejšie z podzemia – z ilegality.

V poslednom čísle svojich legálnych novín – Slovenských zvestí, ktoré vyšli 11. októbra 1938 komunistická strana vyjadrila verejne svoj odmietavý postoj k Tisovej autonomistickej vláde a zdôraznila, že naďalej pevne stojí na stanovisku Československej republiky. Viac ako kedykoľvek predtým vstupuje do popredia nevyhnutnosť urýchlene riešiť národnostnú otázku a odstrániť najkrikľavejšie prejavy nerovnoprávneho postavenia nečeského obyvateľstva v republike, pretože len spokojní a plnoprávni občania môžu dôsledne brániť republiku a odmietať politiku pravicových reakčných strán potlačovaných národností a ich volanie po napodobnení fašistických vzorov v zahraničí. V rozpracúvaní teoretických i politických otázok tejto problematiky významne pomáhajú oddaní príslušníci revolučnej inteligencie, v riešení slovenskej otázky a československého vzťahu najmä príslušníci skupiny DAV na čele s jej vedúcou osobnosťou V.Clementisom. Ide o cestu komplexného boja proti fašistickému a vojnovému nebezpečenstvu.

Pod vedením Jozefa Opavského a Miloša Gosiorovského vznikol plán ilegálnej organizácie mládeže a v priebehu dvoch mesiacov v roku 1939 vznikla jednotná ilegálna organizácia pod názvom Revolučná mládež Slovenska. Cieľom Revolučnej mládeže Slovenska bolo čeliť vplyvu ľudáckej ideológie na mladú generáciu, vychovávať študujúcu a pracujúcu mládež v protifašistickom duchu a získať ju pre aktívnu odbojovú činnosť. Organizácia, ktorej základ tvorili troj-až šesťčlenné bunky, pôsobila v závodoch a v miestnych štyroch územných oblastiach – bratislavskou, žilinskou, prešovskou a banskobystrickou.

I napriek tomu, že Revolučná mládež Slovenska mohla rozvíjať činnosť iba niekoľko mesiacov, pracovali mnohé jej miestne skupiny a jednotlivé bunky veľmi aktívne, pričom sa im podarilo vydávať nielen letáky , ale aj ilegálny časopis po dobu niekoľkých mesiacov s názvom Pravda slovenskej mládeže. Do tejto ilegálnej činnosti bolo zapojených približne 250 mladých robotníkov a stredoškolských študentov. Jej prednosťou bola široko založená propagandistická práca v duchu jednotného protifašistického ľudového frontu, za myšlienku slovanskej jednoty a nastolenie skutočnej sociálnej spravodlivosti a demokratického režimu. Jej prirodzenou slabinou bola neskúsenosť v realizovaní konšpiratívnych metód práce v podmienkach fašistickej diktatúry.

V lete 1939 po zatknutí a uväznení mnohých vedúcich funkcionárov prestala Revolučná mládež Slovenska existovať ako jednotná ilegálna mládežnícka organizácia. Väčšina jej členov však pokračovala i naďalej v aktívnom odpore proti fašizmu a zapájala sa aj do iných zložiek odboja, ideovo a organizačne riadeného komunistickou stranou.

Po 15. marci 1939 sa prvé ilegálne vedenie strany sústredilo na dobudovanie prísne zakonšpirovanej ilegálnej siete s novými ľuďmi vo funkciách. Pre potrebný pokoj bolo odporúčané zatiaľ nevydávať letáky, aby sa nepútala pozornosť úradov a hlavne ÚŠB. Prvou úlohou v začiatočnej ilegálnej činnosti bola organizačná práca. Keďže komunisti na Slovensku mali v posledných rokoch Československa pomerne silné pozície, bolo reálne i úspešné zázemie na ilegálnu činnosť a jej úspech.

Hegemónom politického diania na Slovensku bola však Hlinkova slovenská ľudová strana, ktorá viedla boj za ovládnutie Slovenska s vládnymi kruhmi českej buržoázie a svoj mocenský zápas zastierala populárnymi heslami boja proti národnému útlaku a ponižovaniu Slovákov. Sľubovala rozkvet národa i prácu a chlieb ubiedenému a hladujúcemu slovenskému ľudu.

Komunistická strana sa sústreďovala hlavne na odstránenie sociálnej nespravodlivosti a rozvíjanie triedneho boja. Ľudové masy na Slovensku sa musia až na vlastnej koži presvedčiť o podvodnosti ľudáckej nacionalistickej propagandy, a teda aj o demagogickom charaktere ľudáckeho receptu riešenia sociálnej a národnej otázky. To je i dôvod, prečo napriek jej odhaľovaniu fašistického a protiľudového ľudáckeho režimu, nenašla kvôli demagógiám nacionálnej hystérie, dostatočný ohlas v masách pracujúcich, keď sa trhala republika.

Komunistická strana bola tou politickou silou slovenskej spoločnosti, ktorej pripadla úloha odhaľovať ľudácku nacionálnu demagógiu a v tejto línii rozpracovávať myšlienku spojeného boja za demokraciu s bojom za socializmus. Svoje stanovisko k ľudáckemu režimu komunisti sformulovali veľmi jednoznačne už pri príležitosti 1.mája 1939. Na ťažko prístupných miestach boli vyvesené červené a československé zástavy, na múroch a plotoch protifašistické heslá. Bol to čas, keď sa slovenská verejnosť dozvedala aj o protifašistickej činnosti ilegálnej organizácie Revolučná mládež Slovenska, vedenej mladými komunistami.

Aj na území Slovenska okupovanom horthyovským Maďarskom sa maďarskí a slovenskí komunisti usilovali prehlbovať vzájomnú spoluprácu v záujme rozvíjania protifašistického zmýšľania svojich národov. Maďarskí komunisti už v roku 1938 zdôrazňovali, že okyptenie predmníchovskej Ćeskoslovenskej republiky neznamenálo nebezpečenstvo len pre štátnu existenciu Československa, ale nepriamo – vzhľadom na rozširovanie politického vplyvu Nemecka – ohrozovalo aj nezávislosť Maďarska. Vedeli a hlásali, že nikdy nebola taká potrebná solidarita slovenskej a maďarskej robotníckej triedy ako práve v čase narastajúcej hitlerovskej agresie, ktorá hrozila vykynožením podunajských národov.

Spolupráca maďarských a slovenských komunistov sa neprerušila ani po rozbití Československa. Komunisti z horthyovcami okupovaného územia južného Slovenska, ktorí nadobudli bohaté skúsenosti v hnutí ľudového frontu v Ćeskoslovensku, poskytovali účinnú pomoc bratskej Komunistickej strane Maďarska, ktorá pracovala v hlbokej ilegalite a taktiež krvácala z tisícich rán.

Ľudácky fašistický režim považoval slovenských komunistov právom za svojho úhlavného nepriateľa a protivníka, proti ktorému sústredil nielen politickú kampaň, ale najmä svoj mocenský aparát, políciu, žandárstvo a ústredňu štátnej bezpečnosti ÚŠB.

Mnoho raz bude rozbitá sieť straníckych spojení i celých organizácií, pozatýkaných ľudí. Tisíce komunistov prejde ÚŠB, súdmi, Ilavou. A predsa – strana bude žiť ďalej. Prečo? Ľudia sa zakalia, stvrdnú pod údermi, na vlastných skúsenostiach sa naučia lepším metódam konšpirácie, politickej práce v ťažkých podmienkach ilegality a perzekúcie. Tak v ťažkých zápasoch boja proti fašizmu vyrastú tisíce statočných bojovníkov, obetavých, oddaných boju, slovenskému pracujúcemu ľudu a veci komunizmu, v práci a boji ostrieľaných a skúsených, ktorí budú dušou protifašistického zápasu, neskôr hlavnými organizátormi národnooslobodzovacieho boja, partizánskych oddielov a Slovenského národného povstania.

zdroj:
Reč kancelára Adolfa Hitlera. In Slovák. 29. apr. 1939, roč. 21, č. 99, s. 1.
Poliaci nepoznajú pojem pokoja za každú cenu. In Slovák. 6. máj. 1939, roč. 21, č. 105, s. 1.
Orlof, E.: Dyplomacja polska wobec spravy slowackej w latach 1938-1939, Krakov 1980, str.138
Śtefánikov boj proti boľševizmu. In Slovák. 4. máj 1939, roč. 21, č. 103, s. 2.
Pre slovenských vojakov slovenské vyznamenanie. In Slovák. 4. máj 1939, roč. 21, č. 103, s. 8.
ŠÚA SSR, fond MZV, kr.113, č.2589/1939 taj., kr. 122, č.7843. Správy Klinovského z 19. a 23. mája 1939.
ŠÚA SSR, fond MZV, kr.208, č.1880/1939 taj., Správy Klinovského zo 7. mája 1939.
MURGAŠ, K. Poľsko a my! In Gardista. 26. aug. 1939, roč. 1, č. 30, s. 1-2.
Litvinov pozbavený zahraničného komisariátu. In Slovák. 5. máj 1939, roč. 21, č. 104, s. 3.
STARIKOV,N.: Stalin – spomíname spoločne.Torden 2018. ISBN: 9788089903016. s. 159-165.
TISO, J. Stojíme pred usporiadaním strednej Európy a princíp wölkisch musí tu byť smernicou! In Slovák. 1. sept. 1939, roč. 21, č. 200, s. 1.
NOVOMESKÝ, L. Slovo. In Elán. sept. 1939, roč. 10, č. 1-2, s. 5.
Vojna sa už začala! In Slovák. 2. sept. 1939, roč. 21, č. 201, s. 1-4
Sovietska vláda povoláva nové ročníky do zbrane. In Slovák – Pondelník. 11. sept. 1939, roč. 1, č. 5, s. 2.
Nemecké obete sú obžalobou poľského národa. In Slovák. 13. sept. 1939, roč. 21, č. 210, s. 2.
Sovietska armáda pochoduje do Poľska. In Slovák – Pondelník. 18. sept. 1939, roč. 1, č. 6, s. 1.
Poľsko je okupované nemeckým a ruským vojskom. In Národná Jednota. 23. sept. 1939, roč. 20, č. 38, s. 1.
LIPTÁK, Ľ.: Maďarsko v slovenskej politike za druhej svetovej vojny. Bratislava 1969, str. 199
Poslušnosť dr. Tisovi! In Slovák. 3. okt. 1939, roč. 21, č. 227, s. 1.
Odvody židov do pracovných táborov. ! In Slovák. 3. okt. 1939, roč. 21, č. 227, s. 5.
Nemecká ríša uznala samostatnosť Slovenska a neporušila ju. In Slovák. 7. okt. 1939, roč. 21, č. 231, s. 1-2.
Vojna za zničenie hitlerizmu je zločinná hlúposť! In Slovák. 10. okt. 1939, roč. 21, č. 233, s. 2.
ŠÚA SSR, fond MZV. kr.180, č.BE 1939-1944. Správa Černáka z 15. decembra 1939.
ŠÚA SSR, fond MV, kr.23, D IV, č.20883/1939. Správa HV HG z 2. októbra 1939.
ŠÚA SSR, fond MV, kr.23, D IV, č.20883/1939. Správa HV HG zo 4. októbra 1939.
ŠÚA SSR, fond MV, kr.23, D IV, č.21053/1939. Správa HV HG z 12. októbra 1939.
ŠÚA SSR, fond MV, kr.26, D IV, č.24619/1939. Leták poctivým ľudákom a roduverným Slovákom.
ŠÚA SSR, fond MV, kr. 23, D IV, č.20884/1939. Správa MDVP o šepkanej propagande medzi železničiarmi zo 7. októbra 1939.
Vládne nahlásenie o Hlinkovej garde. In Gardista. 25. nov. 1939, roč. 1, č. 43, s. 1-2.
ŠÚA SSR, fond MV, kr.29, D V,č. 14329/1939. Dôvodová správa MV z 19. septembra 1939.
ŠÚA SSR, fond MV, kr. 26, D IV,č. 24619/1939. Situačné hlásenie okresného náčelníka v Považskej Bystrici z 25. septembra 1939.
ŠÚA SSR, fond MV,. Situačné hlásenia pod signatúrou D IV., kr. 26. Situačné hlásenia HV HG., kr.23.,fond KÚ, kr.299, P IV – pam.
Rusko nebude vojensky pomáhať Nemecku. In Národná Jednota. 28. okt. 1939, roč. 20, č. 43, s. 1.
České vysoké školy zavreté na tri roky. In Slovák. 19. okt. 1939, roč. 21, č. 267, č. 2.
Silu nám dáva strana. Kapitoly z dejín mládežníckeho a detského hnutia v Ćeskoslovensku I (1918 – 1945) Praha 1982, str.214