Matej Barč o knihe Utopisti, vizionári sveta budúcnosti

Spoločenský vývoj po roku 1989 sa najmä v rámci tzv. postkomunistického bloku niesol v znamení výroku Margaret Thatcherovej: „There is no alternative.“ Nijaká alternatíva neexistuje. Všetky teórie a koncepty líšiace sa od surového individualistického kapitalizmu neoliberálneho typu boli paušalizované ako totalitárne alebo k totalite smerujúce a slovo utópia sa stalo na určité obdobie takmer nadávkou.

Lukáš Perný: Utopisti, vizionári sveta budúcnosti. Martin: Matica slovenská, 2020

Perného kniha po dlhej prestávke – autor uvádza, že od práce Milana Šimečku z r. 1963 sa téme dejín utopizmu na Slovensku prakticky nikto nevenoval – presvedčivo dokazuje, že pani Thatcherová sa (nielen) v tomto konštatovaní o budúcom vývoji mýlila. Utópie mali vždy pevné miesto v myslení a cítení ľudstva a posúvali spoločnosť dopredu. Veď, parafrázujúc autora, idey včerajška, ktoré sa vo svojej dobe javili neuskutočniteľnými utópiami, sa v modernej dobe stali realitou (telefón, ponorky, lietadlá, výťah, medzinárodný jazyk…).

• 

Knihu Perný začína prehľadnou kategorizáciou utópií. Tu treba spomenúť, že v publikácii sa prepája vedecký a populárno-náučný, resp. pedagogický aspekt. Rozbory diel dopĺňajú prehľadné tabuľky a periodizácie, ktoré čitateľovi uľahčujú orientáciu na pojmovej a chronologickej mape. V nosnej časti knihy, ktorú predstavujú dejiny utopizmu od antiky po súčasnosť chcem vyzdvihnúť niekoľko momentov:

Perný v kapitole o kresťanskom utopizme akcentuje sociálny rozmer novozákonných, no i starozákonných textov, ktoré sú veľmi aktuálne v čase hodnotového vyprázdnenia (nielen) tradičnej kresťanskej demokracie a jej obmedzenia sa na okrajové kultúrno-právne otázky. Práve kresťanské protokomunistické obce so spoločným majetkom a Ježišov evanjeliový odkaz poslúžili ako jeden zo vzorov budúcim utopistom novoveku (reformovaným i katolíkom: napr. v rámci jezuitských redukcií v Latinskej Amerike). Ďalej oceňujem, že popri „tradičných“ a na Slovensku známych autoroch (Owen, More, Bacon, Saint-Simon) autor venuje pomerne rozsiahly priestor aj „zabudnutým“ menám ako Etienne Morelly, Etienne Cabet, či Gabriel de Mably.

• 

Pri rozpracovávaní jednotlivých utopických projektov Perný nezostáva len v dobovom zakotvení, ale prepája na širší historicko-sociálny kontext a poukazuje na inšpiratívne i regresívne prvky u jednotlivých mysliteľov. Zaujímavo je podaný i vzťah marxizmu a utópií, jednak v historickom priereze I. Internacionály a Parížskej komúny, jednak v polemickej kapitole zo záveru knihy, kde autor rieši otázku, či a nakoľko sa dá v súvislosti s Marxom hovoriť o utopizme, keďže Marx sa práve proti utopickému socializmu vyhradzoval.

Za osobitú zmienku stojí kapitola venovaná slovanskému utopizmu, čím Perný načiera do vôd, ktoré sa v súvislosti s utopickým myslením na Západe aj u nás často obchádzajú a upozorňuje na významných sociálno-politických autorov ako Belinskij, Černiševskij, Gercen, či Štúr.

Perný neobchádza ani česko-moravský utopizmus (husitské hnutie, Komenský, Bolzano) a utopické myslenie na Slovensku reprezentované spočiatku jánošíkovskou tradíciou, neskôr národno-sociálnym programom štúrovcov v jeho rôznych podobách (predmetno-pragmatickej i mesianistickej), spomína aj prvého vedecko-fantastického utopistu na Slovensku Gustáva Reussa a pacifistu Jána Maliarika.

Nasledujúcu časť Perný venuje krátkemu exkurzu k revolučným a sociálno-reformným vystúpeniam v rámci Slovenska, čím jednak upozorňuje na  reálny dejinný zástoj realizácie túžob po lepšom svete na Slovensku, jednak inšpiruje smerom do súčasnosti.

Záverečné kapitoly sú venované enumerácii a opisu myšlienok utopistov, ktoré sa stali súčasťou našej každodennosti a problémov sveta v súčasnom modeli liberálno-trhovej globalizácie. Celkové vyznenie a odkaz knihy súzvučí  s výrokom Oscara Wilda z eseje Duša človeka v socializme: „Mapa sveta, na ktorej nie je zakreslený ostrov Utópia, nestojí ani za pohľad, pretože opomína tú krajinu, kde ľudstvo stále pristáva.“

Matej Barč