Kto dnes vládne svetu, Rozhovor s Egonom Bondy z roku 2000
Aj nová generácia čitateľovi si zaslúži, aby im boli sprostredkované už staršie, ale zaujímavé články. V Literárnej prílohe denníka Právo vyšiel na začiatku januára 2000 rozhovor s filozofom Egonom Bondym. Myšlienky, ktoré boli vyslovené v tomto interview majú byť podnetom k diskusiám o povahe doby, v ktorej žijeme. Vyšlo pôvodne v Slove.
Aby sme porozumeli tomu, v čom je globalizácia úplne nová, musíme sa trochu vrátiť. Už v päťdesiatych rokoch bolo známe, že zanikol proletariát – ako prvý na to upozornil Raymond Aron. Ale vtedy sa zdalo, možno i samotnému Aronovi, že to platí len pre vyspelé krajiny. Dnes to vyzerá tak, že proletariát ako trieda zmizol všeobecne, a to preto, že sa zmenila základná ekonomická štruktúra – došlo k zmene výrobného spôsobu, k takej zásadnej premene technológie, že proletariát ako trieda stratil nosnú ekonomickú základňu, pretože proletári boli ľudia, ktorí nevlastnili nič okrem svojej pracovnej sily.
Kapitalizmus bez proletariátu a kapitalistov
Proletariát nie je definovaný podľa miery svojej chudoby, ale podľa toho, aký je jeho vzťah k výrobným prostriedkom. Lenže zanikla aj trieda kapitalistov. Dlho sme si to nevšímali, oni to tiež nahlas nevyhlasovali, že prestali existovať. Podľa všeobecne uznávaného kľúča vlastníctva je totiž dnes vlastníkmi výrobných prostriedkov veľmi malá skupina, ktorá nepredstavuje kapitalistov, ale finančnú oligarchiu. Počet jej predstaviteľov dnes americkí novinári odhadujú na 40 000 fyzických osôb. Aj s príbuznými je to povedzme milión ľudí – pritom je nás viac ako 6 miliárd. Podľa sociologických definícií je to oligarchia. A táto oligarchia vlastní 80 percent bohatstva tejto planéty.
Karol Marx napísal, že kapitalizmus, keď nebude politicky zabrzdený vo svojom prirodzenom vývoji, dospeje do takého štádia koncentrácie kapitálu, že všeobecným vlastníkom všetkého bohatstva na zemi sa stane úzka skupina, ktorá vytvorí niečo, čo Marx, pretože pred 150 rokmi nemal k dispozícii modernú terminológiu, nazval štátnym kapitalizmom. Ale charakterizoval to ako stav, v ktorom vládne úzka oligarchia, úzka mocenská vrstva, ktorá je schopná pre vybraný počet obyvateľstva simulovať podobu akejsi spravodlivej – z ekonomického hľadiska – spoločnosti, ktorá poskytuje jedlo a zábavu. Vtedy sa zdalo, že jedlo je dôležitejšie než zábava, dnes vidíme, že zábava je rovnako dôležitá, ak nie dokonca dôležitejšia. Vládnuca skupina zásobuje svet v prvom rade zábavou a až potom, aspoň tú vybranú skupinu, ešte i chlebom. Ale ide skutočne o vybranú skupinu – takzvané vyspelé krajiny.
Demografia a výrobný spôsob
Marx hovoril o tom, že demografickým zákonom kapitalizmu je výroba prebytočných ľudí. Sociológia to potvrdzuje – pri každej zásadnej zmene výrobného spôsobu alebo zásadnej technologickej zmene výrobných prostriedkov sa demografická krivka dvíha – akoby po schodoch. Vždy sú však dôvody prudkého populačného nárastu motivované ekonomicky ináč. Za kapitalizmu sú v prvom rade motivované tým, že podnikatelia potrebujú využiť čo najviac lacných pracovných síl, pretože neustále rozvíjajú výrobu a rozširujú trh. To sa ale práve v uplynulom desaťročí nedialo – výroba sa nerozširovala ani vo vyspelých krajinách, stačí sa pozrieť na štatistiku, a trh sa už vôbec nerozširoval. Niet sa kam rozširovať.
Ale okrem toho, že klasický kapitalizmus potrebuje veľa ľudí, pre to, aby ich zamestnal, vykorisťoval a tiež im niečo aj predal a zarobil na tom, tak potrebuje ešte zbytočných ľudí ako záložnú armádu nezamestnaných, hoci aj skrytých, ako poistku pre prípad mzdových požiadaviek. Toto trvalo sto rokov. Dnes ale technológia dospieva ku komplexnej automatizácii výroby, takže pracovné sily, ani tie lacné, nie sú potrebné. Ľudí je taký prebytok, že sa už pre nich nevypláca vyrábať, pretože sa ich v prvom rade nevypláca živiť. Aby sa totiž títo ľudia mohli uživiť, museli by sa pre nich vytvoriť pracovné príležitosti. Až keď majú pracovné príležitosti, tak sa môžu uživiť a niečo si kúpiť. Až potom sú pre podnikateľa lukratívni, až potom z nich podnikateľ niečo má. Ale dnes si podnikateľ zaisťuje svoju mieru zisku automatizáciou, bez toho, že by rozširoval počet pracovných príležitostí a investoval do toho, že bude živiť ďalších ľudí. Stavať nové továrne, rozširovať výrobu, čakať, že sa rozšíri trh a až potom sa niečo predá, to je všetko na dlhé lakte – zbytočná investícia. Zbytočná z hľadiska príslušníka finančnej oligarchie, ktorý hospodári s modernou technológiou tak, že investičný obrat prostredníctvom internetu na zemeguli je každých 24 hodín 1600 miliárd dolárov. Pritom v bankách – v hotovosti – leží 650 miliárd dolárov. Čiže ten obrat, to sú imaginárne, virtuálne peniaze, preto sa o tom hovorí ako o kasínovom kapitalizme.
To sa veľmi podobá situácii v Spojených štátoch pred čiernym piatkom v roku 1929. Lenže dnes internet umožňuje finančné transakcie rýchlosťou svetla a vďaka tomu až štyridsaťpercentný zisk. Tak prečo by sa finančný oligarcha, ktorý má finančný trh pod palcom, takže mu nehrozí bankrot, namáhavo staval niekde nejaké továrne pre ďalšie stovky milióny robotníkov – hoci v Afrike a v Indii, i keď tam má lacnú pracovnú silu – a pre nich vyrábal tovary, ktoré si títo robotníci kúpia? Vzhľadom na to, že ľudí je naozaj dosť, viac ako šesť miliárd, je lepšie trh redukovať. Zisky sa neznížia. To je práve tá ekonomická záhada súčasnej situácie, že zisky sa finančnému kapitálu neznížia, on nepotrebuje rozširovať trh, dokonca ho chce zužovať.
Historické analógie
Jedinou analógiou, na ktorú poukazujú západní sociológovia a ekonómovia, sú posledné storočia rímskej ríše po Konštantínovi, keď sa bohatstvo hromadilo v rukách úzkej oligarchie carihradského dvora. Jediné investície, ktoré táto úzka oligarchia robila, bol nákup ladom ležiacej pôdy v provinciách, na ktorej kolóni, ktorí ju kedysi obrábali, už zomreli hladom a pôda zostal prázdna. Provincia Afrika, dnes je to niekoľko štátov západne od Líbye, patrila desiatim rodinám. Kedysi to bola obilnica rímskej ríše, no v tej dobe to už bola prakticky pustatina, ale finančným oligarchom v Konstantinopoli to bolo jedno. V neskorej otrokárskej antickej spoločnosti bola základným výrobným prostriedkom pôda a preto do nej investovali. To, že tá pôda nič nevynáša, tým oligarchom neprekážalo, a to, že tam nie sú ľudia, sa im dokonca hodilo. Prečo by tí ľudia mali vyrábať obilie? Hlavne, že mali pôdu. Bolo to ekonomicky i sociálne pervertované myslenie. Že sa im to potom nevyplatilo ako štátu i ako vládnucej skupine, ktorá tiež prestala byť triedou i podľa súčasných nemarxistických sociológov, ukázali dejiny.
Mafia ako typ organizácie
Dnes je to tak isto. Ľudí je prebytok, má ich byť ešte menej. Rozširovať trh je nákladné a v dôsledku toho i zbytočné. Zisky možno dosiahnuť jednoduchšími finančnými operáciami. Už v šesťdesiatych rokoch si ekonómovia všimli čudný jav, že najväčšia časť investícií sa pohybuje medzi vyspelými krajinami. Napríklad z Japonska do Nemecka, z Nemecka do Japonska. Tieto, z hľadiska sedliackeho rozumu čudné transakcie, prinášajú zisky. Z toho vyplýva, že redukovať trh, znížiť počet pracovných síl a dôsledku toho i potrebu nejakej rezervnej armády nezamestnaných, je pre súčasnú oligarchiu úplne zreteľný program.
Dnešná finančná oligarchia je početne neobyčajne slabá. Nemá k dispozícii iné mocenské nástroje, než sú žoldnieri, ktorých si najme v nejakom – v tom čase momentálne najvyzbrojenejšom štáte. Dnes sú to Spojené štáty, zajtra to môže byť Japonsko, neskoršie možno iný štát. Sami títo oligarchovia nemajú vlastný štát, nevydržujú vlastnú armádu. Prečo by to robili? Z toho však vyplýva, že ich spôsob manipulácie a riadenia všetkého, ako ekonomiky, tak aj politiky, je mafiánsky. To chápem ako technický termín. Mafia je zaujímavá organizačná štruktúra a jediná, ktorá s úspechom pretrvala počas celého 20. storočia, dokonca sa v jeho priebehu rozvinula. Jej vnútorná štruktúra je veľmi sofistikovaná. Už to nie je primitívna sicílska klanová krvná pomsta a pracuje s čistými peniazmi. V prvom rade túto organizačnú štruktúru, ktorá dnes riadi svetovú ekonomiku, zaujíma zábavný priemysel, potom zbrojný priemysel a samozrejme nafta. V týchto odvetviach sa mafiánska organizačná štruktúra neprejavuje strieľaním po uliciach, stačí predsa podpísať kus papiera a v priebehu týždňa sú ekonomiky fungujúcich kapitalistických krajín ako Singapúr, Malajzia alebo Južná Kórea na lopatkách. Zo dňa na deň sú tam zastavené výrobné kapacity, ktoré predstavujú obrovské investície a sú schopné podávať úžasný hospodársky efekt. O prácu prichádzajú milióny ľudí. To všetko sú úplne nové javy, ktoré vrhajú svetlo na to, čo sa dialo v polovici deväťdesiatych rokov , čo sa pripravovalo a čo nám bolo čudné.
Multilaterálna dohoda o investíciách (MAI)
Dnes sú už známe základné body akčného programu, teda MAI. Oni sa za to nijako nehanbia. Prvým bodom je vlastne Brežnevova doktrína, totiž zásadné obmedzenie štátnej suverenity v prospech nadnárodných korporácií. Takže ústavné zákony jednotlivých štátov, ktoré by odporovali záujmom MAI, musia byť zrušené. Sú to napríklad zákony na ochranu životného prostredia, ochranu potravín, dokonca sa uvažuje o tom, že sa to bude týkať niektorých ustanovení v oblasti ľudských práv a občianskych slobôd. Program veľmi otvorený a pomerne brutálny. Západní intelektuáli si to práve v deväťdesiatych rokoch, tvárou v tvár tomu, čo toto obdobie prinieslo, uvedomili. Zatiaľčo my sme tu boli v myšlienkovom, pocitovom, existenčnom zmätku, tam sa toho až tak veľa nedialo. Tam si to všimli skôr. Hovoria nám: My sme čakali, že dostaneme nejaké informácie od vás, vy ste žili v totalite, v tom nepodarenom pokuse o socializmus, tak nám povedzte, prečo sa to vlastne stalo, prečo to vzniklo a prečo sa to muselo skončiť.
Čo sa vlastne deje Ale my sme neboli schopní ani podať výpoveď o tom, prečo sa to vlastne stalo, len sme tu niečo tárali o nejakom útlaku, neslobode a totalite. Analýzu toho, čo tu vlastne bolo a prečo sa to zle skončilo, sme bohužiaľ nepodali. Západní intelektuáli samozrejme nie sú takí hlúpi, aby si to nepreštudovali sami a nedospeli k poznaniu toho, ako to dnes v skutočnosti vyzerá. Brániť sa tomu však nedokážu ani oni. Zaujímavé je, že všeobecne práve na Západe sa pociťuje, že dôjde k veci, ktorú som predpokladal. Ale ani zďaleka som nečakal, že k nej dôjde tak skoro. Na Západe si uvedomili, že to teoretické riešenie je pravdepodobne vypracované Karlom Marxom. Rorty nie je jediný, kto v Marxovi hľadá zakopaný poklad. Lenže keď Rorty, kedysi ideológ neoliberalizmu, alebo Derrida či iní bojovne odporúčajú, aby sa deťom čítal Komunistický manifest, robia tak preto, že z Marxa väčšinou nič iné ani nečítali. Kto vlastne Marxa poriadne čítal? Veď je to tridsaťtisíc strán, texty najrôznejšieho druhu.
Opäť o Marxovi
Kedysi sa význam Marxa videl v striktnej, vedeckej ekonomickej analýze, ale už koncom 19. storočia mnohí hovorili, že je škoda, že sa venoval takej hlúposti, ako je ekonomika. Bolo to preto, že ekonomika sa v intelektuálnych kruhoch dosť podceňovala. A Marx sa vraj mal venovať filozofii, pretože bol filozof. Dnes je Marxova ekonomická analýza v podstate uznaná za východiskovú analýzu kapitalistického výrobného spôsobu i v nemarxistických kruhoch. Buď otvorene, alebo potichu – začínajúc tými prvými reformátormi keynesovského typu, ktorí pomohli Rooseweltovi zachrániť Ameriku. Ale Marxa ako filozofa dnes nikto nepozná. V šesťdesiatych rokoch vyvolali senzáciu do tej doby prakticky neznáme Ekonomicko-filozofické rukopisy, ktoré ale boli interpretované existencialisticky. Dnešnou úlohou je prečítať celého Marxa a vytiahnuť z neho filozofické posolstvo bez komentára, len to dať dokopy. A to musí urobiť niekto, kto bude politicky nezaujatý a kto skutočne objektívne vytiahne Marxove filozofické koncepcie na svetlo a v rozsahu tristo strán ich sprístupní verejnosti. To nie je otázka môjho nápadu, alebo mojej svojvôle, taká je súčasná spoločenská objednávka, isteže nie ani tak u nás, ako skôr na Západe.
Egon Bondy
TO JE SKUTOČNE OMRAČUJÚCE
Čo sa vlastne deje
Ale my sme neboli schopní ani podať výpoveď o tom, prečo sa to vlastne stalo, len sme tu niečo tárali o nejakom útlaku, neslobode a totalite. Analýzu toho, čo tu vlastne bolo a prečo sa to zle skončilo, sme bohužiaľ nepodali.
Na Západe si uvedomili, že to teoretické riešenie je pravdepodobne vypracované Karlom Marxom. Rorty nie je jediný, kto v Marxovi hľadá zakopaný poklad.
Kto vlastne Marxa poriadne čítal? Veď je to tridsaťtisíc strán, texty najrôznejšieho druhu. …
A ČO K TOMU HOVORIA FILOZOFI ZÁPADU?
Kapitalizmus zažije presne v okamihu svojho konečného triumfu svoju najveľkolepejšiu smrť.
Tomuto verí politický poradca a autor Jeremy Rifkin, ktorý tvrdí, že súčasný hospodársky systém sa stal takým úspešným pri znižovaní výrobných nákladov, že tým vytvoril podmienky pre zničenie tradičnej vertikálne integrovanej spoločnosti.
Rifkin, ktorý radil Európskej komisii, Európskemu parlamentu a hlavám štátov, vrátane nemeckej kancelárky Angely Merkelovej, hovorí: „Nikto si ani vo svojich najdivokejších predstavách, vrátane ekonómov a podnikateľov, nikdy predtým nedokázal predstaviť možnosť technologickej revolúcie s takou extrémnou produktivitou, že by to mohlo v skutočnosti znížiť medzné náklady takmer na nulu, čo umožnilo vyrábať produkty takmer zadarmo, nadbytočne a absolútne už nepodliehajúc silám trhu.“
*
Kto nepozná jeden z viacerých zákonov objavených Marxom – Zákon hodnoty, musí ho znova a znova objavovať!
Marxova vízia zmenená na realitu objavu a ním objavené spoločenské zákonitosti, nieže tento jav predvídajú, ony ho priamo predpokladajú ako nevyhnutnosť.
MÁ BONDY PRAVDU – IDE O ZBYTOČNYCH ĽUDÍ, KTORÝCH JE TREBA SA ZBAVIŤ?
Štvrtá priemyselná revolúcia už búši na dvere.
Tej budú vládnuť roboti. A tu budú platiť úplne iné pravidlá. Robot totiž bude vyrábať s podobnými nákladmi v Nemecku, v Českej republike alebo na Slovensku, teda s rovnakou produktivitou. Presun výroby do krajín s nižšími nákladmi tak už nebude dávať zmysel.
Teda ako sme videli u Rifkina (citujem): že by to mohlo v skutočnosti znížiť medzné náklady takmer na nulu, čo by umožnilo vyrábať produkty takmer zadarmo, nadbytočne a absolútne už nepodliehajúc silám trhu.“
TO JE KONIEC KAPITALIZMU.
Vlastníci (kapitalisti) si z nejakého neznámeho dôvodu predstavujú ako im UI trvale a naveky zvýši zisky. Niet väčšieho omylu vlastníkov. UI im exponenciálnym rastom produktivity podrazí nohy a kapitalizmus zasyčí ako snehová guľa na rozžeravenej platní aby vzápätí zmizol ako obláčik pary. Nepripraveným hrozí Marxova revolúcia.
Možnosť poslednej revolúcie a je otázka či krvavej, hrozí práve do bodu obratu v robotizácii, teda najneskôr do roka 2039, pretože 4. priemyselná revolúcia je niečo iné ako to bolo v čase 3.priemyselnej revolúcie, keď prepustení sa mohli postupne rekvalifikovať.
Aj v minulosti sa nástup technológie podpísal na radikálnych zmenách v živote ľudí a až druhé generácie sa dokázali adaptovať na zmeny spôsobené napríklad zavedením parných strojov.
V prípade 4. priemyselnej revolúcie, kedy pôjde o masívne a masové straty pracovných miest to nebude možné, pretože sa to udeje takmer NARAZ.
Takže trieda bohatých a mocných bude nečinne sledovať, ako s hrmotom končí ich tisícky rokov budované postavenie v spoločnosti ?
O tom čo a ako budú stroje robiť bude rozhodovať práve táto trieda, nie naopak. Imperatív tejto triedy je zachovanie jej postavenia, teda jej základného mechanizmu – „…NA ÚKOR OSTATNÝCH…“ .
Reakčná podstata tejto triedy velí podporovať technický pokrok dovtedy, pokiaľ jej prináša, alebo zvyšuje zisky. Ak začne ohrozovať jej postavenie či jestvovanie, vtedy je nutné technický pokrok brzdiť, zastaviť.
Takže na rozdiel od Vás tvrdím, že ak má prebehnúť revolúcia ( =zásadná premena ), táto bude najprv spoločenská ( ale zachovávajúca hierarchiu spoločnosti, alebo aspoň jej najvyšších vrstiev „bohatých a mocných“ ) a keď sa tá „zvládne“ až tak prebehne revolúcia technická.
Takže predpokladajúc že Vaše vidiny technickej vyspelosti budúcej spoločnosti sa povedzme v tomto storočí naplnia, potom spoločenská otázka stojí tak, či sa „bohatým a mocným“ podarí potrebným spôsobom zmangľovať spoločenské triedy pod ňou, alebo to bude naopak, že my zmangľujeme ich – nakomplet.
Vlastníci – kapitalisti, podľa Marxovho 1.Zákona hodnoty a 2.Zákona nadhodnoty budú znižovať hodnotu (čas spoločensky nutný na výrobu akéhokoľvek tovaru) až k tej Marxovej nule.
Oni nie že nechcú, oni to MUSIA robiť. Zákonitosti kapitalistickej spoločnosti, ktoré popisujú Marxove spoločenské zákony sú objektívne – nezávislé na vôli jednotlivca.
To je tá sila, ten poklad, ten zázrak, ktorý nám ukázal Marx.
Najprv sa musia zmeniť podmienky a až potom sa zmení aj vedomie.. Najprv musí Technologická singularita zabezpečiť materiálnu nezávislosť každého.
NEMÔŽE KTOKOĽVEK, KTORÝ MÁ VŠETKO, MAŤ AKÚKOĽVEK MOC NAD KÝMKOĽVEK, KTORÝ MÁ TIEŽ VŠETKO
Ked budu pracovat roboty za ludi tak peniaze sa budu rozdavat zadarmo ceny tovarov a sluzieb sa strelia od brucha a tomu sa prisposobia platy nemoze predsa Slovenske hospodarstvo vyprodukovat tovar a sluzby za 3 miliardy a na uctoch obcanov bude 6 miliard kazdy mesiac…:)))
PENIAZE SA STANÚ ZBYTOČNÝMI
[Miera nadhodnoty = M/V – pomer medzi nezaplatenou a zaplatenou prácou robotníka (medzi ziskom kapitalistu a mzdou robotníka), miera nadhodnoty vyjadruje mieru vykorisťovania.
Z toho vyplýva, že po Technologickej singularite, keď námedzne pracujúci (pracujúci za mzdu – od robotníka po bankového úradníka) postupne vypadnú z kapitalistických výrobných vzťahov a budú žiť „zo vzduchu“ (v skutočnosti a dočasne zo ZNP -základného nepodmieneného príjmu, lebo hodnota pracovnej sily bude postupne a veľmi rýchlo rovná nule) prestane mať miera vykorisťovania zmysel – stroje nemožno vykorisťovať.
Celá práca bude patriť vlastníkovi (pravdepodobne tomu 1% – oligarchii a bude nezaplatená.
Mysliace a učiace sa stroje nepotrebujú mzdu V=0.
Organické zloženie kapitálu – C/V prejde na anorganické (čistá práca mysliacich a učiacich sa strojov), tzn. nadobudne limitne nekonečnú hodnotu a miera zisku pre kapitalistu Z´klesne limitne k nule.]
Ceny tovarov a peniaze sa stanú zbytočnými.
Kapitalistovi sa nevyplatí vyrábať. Prácu robotov začne plne riadiť Umelá inteligencia.
Kapitál prejde do rúk celej spoločnosti.
Kapitalizmus končí.
Peniaze budu sluzit na spravodlive prerozdelenie tovarov a sluzieb jeden chce auto druhy televizor atd atd…Akakolvek reakcia vitana!!!:)))
Prerozdeľovanie pozná ešte socializmus. Socializmus ešte nie je slobodnou spoločnosťou, pretože stále potrebuje štát. Vie sa priblížiť s sociálnej rovnosti ale ešte nevie zaistiť materiálnu nezávislosť každému.
Komunizmus žiadne prerozdeľovanie nepozná, tak ako nepozná ani pracovnú povinnosť.
MARXOVA GENIÁLNA INTUÍCIA SPRED 170 ROKOV ZATIENILA VŠETKO MYSLITEĽNÉ
Čudá a absurdity viktoriánskeho Londýna, ktoré prekvapovali toľkých návštevníkov z cudziny, Marx nevidel. Je ale pravda, že v júli 1850 bol celkom „červený a vzrušený“ keď si vo výklade obchodu na Regent Street všimol fungujúci model elektrickej železnice, ale aj vtedy ho vzrušilo viac jeho uplatnenie v hospodárstve než napätie z vynálezu.
„Problém je vyriešený – následky sa nedajú určiť,“
povedal ďalším obdivovateľom, čo sa prizerali, a vysvetľoval, že tak ako kráľ Para (King Steam) premenil svet v minulom storočí, elektrická iskra odštartuje teraz novú revolúciu.
„Po zrode hospodárskej revolúcie musí nevyhnutne nasledovať politická, lebo tá je iba výrazom hospodárskej.“
Na tomto mieste stojí za zmienku spomenúť ideu iného Marxovho signifikanta – Lenina a jeho elektrifikáciu Ruska, obsiahnutú v hesle: „Komunizmus sa rovná, moc sovietov a elektrifikácia krajiny.“ Nemohol to v tej dobe ruskému mužikovi priblížiť lepšie.
**************************************************************
Hoci Marx vo svojej dobe videl a písal, že nástroje sa v čoraz výraznejšej miere podieľajú na výrobe nových účinnejších nástrojov, netušil ešte nič o kybernetike, internete, DNA a neurónových sieťach. Jeho dilemu vyriešila Technologická singularita, ktorá bude odštartovaná Umelou inteligenciou (inteligenčnou explóziou) .
V poznámkach z roku 1858, Marx načrtol, ako by sa ľudstvo mohlo dostať k svetu bez práce (rozumej bez jej otrockej a netvorivej formy):
>>“Socializáciou vedomostí až do okamihu, keď sa objaví „všeobecný intelekt“, ktorý by nikdy nemal byť obsiahnutý v tom, čo teraz nazývame „duševné vlastníctvo“. <<