Aký je rozdiel medzi spravodajstvom a komentármi

Nemožno vyčítať komentárom Denníka N, SME či Aktualít ich politickú zaujatosť, za to je legitímne vyčítať zaujatosť autorom spravodajstva. Spravodajstvo podľa jednej z definícií je:

súhrn publicistických prejavov, ktoré vecne, stručne a presne približujú aktuálnu alebo neznámu udalosť širšej verejnosti. Spravodajstvo má spĺňať niekoľko atribútov. Najvýznamnejšie z nich sú aktuálnosť profesionálnosť a objektívnosť.

Ak redaktor RTVS jasne politicky prifarbuje svoje príspevky tak, že nahráva negatívnemu postoju voči jemu nenávidenému politikovi či strane, ide o jasný príklad manipulácie a neobjektivity. Príkladom takéhoto redaktora vo verejno-právnej televízii, kde by takéto prejavy mali byť posudzované najprísnejšie, je napríklad už kedysi rozobraný redaktor Jakub Prok. Ako bloger Denníka N sa netajil svojimi kritickými názormi voči politikom a osobnostiam verejného života. Neváhal sa tiež zúčastniť rôznych politických podujatí ako aktívny rečník. A viete čo je na tom najvtipnejšie? Prok zrejme čítal môj predchádzajúci článok a svoj článok, kde burcoval do ulíc jednoducho zmazal. Našťastie existuje aplikácia WayBack Machine a tak si článok môžete prečítať. Dnes redaktor RTVS, vtedy aktivista, tu vyjadruje jasné politicky angažované postoje, čo dokazuje jeho absolútnu zaujatosť:

Podarilo sa nám to. Protesty v uliciach prinútili Fica a stranu Smer k najväčšej sebareflexii v histórii ich vládnutia. Stalo sa niečo, čo by sme ešte pred mesiacom považovali za nemožné. Kaliňák je preč, Fico podal demisiu a Smer klesol podľa prieskumu o 5 percent.

Takých ľudí ako Prok je v súčasnosti celý rad. Naposledy sa podobne prejavil redaktor TA3. Ten pre zmenu vytváral dojem, že Lukašenko je nenávidený politik a celý národ je proti nemu. Ide o ďalší exemplárny príklad neobjektívnej žurnalistiky a mýlenia si komentára so spravodajským príspevkom.

Iste, TA3 je súkromné médium. Nemožno teda posudzovať redaktora TA3 rovnako prísne ako Proka, ktorý je de facto platený z peňazí občanov Slovenskej republiky. Napriek tomu, ak tzv. mienkotvorné média tak radi bojujú proti médiám alternatívnym, mali by si uvedomiť, že existencia alternatívnych médií je podmienená profesionalitou alebo neprofesionalitou redaktorov médií tzv. mienkotvorných. Načo by vôbec existovali alternatívne médiá, ak by divák/čitateľ dostával objektívne informácie? Avšak médiá, ako je aj toto, existujú práve z toho dôvodu, že nepodliehajú korporáciám, ktoré majú informačný monopol. Tzv. hlavno-prúdové médiá totiž zastupujú určité súkromno-vlastnícke politické záujmy. V poslednom čase to však tak preháňajú, že sa na to už nedá pozerať.

Čo spája DAV DVA s Denníkom N je to, že každý má svoju hodnotovú orientáciu. Kým Denník N presadzuje až militantný progresivizmus, čo je extrémna forma centrizmu označovaná tiež ako liberálny extrémizmus, tak DAV DVA jasne presadzuje hodnoty ľavicové, pacifistické a vlastenecké. Avšak, kým sa Denník N prezentuje tak, že iba jeho pravda je tá dovolená a oficiálna, DAV DVA zdôrazňuje pluralitu aj napriek jasnému ideovému smerovaniu. V tom je zásadný rozdiel. DAV DVA sa nehrá na rozdiel od Denníka N na nezávislý časopis. Je evidentné, že do neho píšu socialisti, komunisti, anarchisti, sociálni demokrati či národniari. Priaznivci neoliberalizmu, progresivizimu či pravicového konzervativizmu tu asi priestor nedostanú. Neberiem nárok Denníku N hlásať svoju pravdu. Beriem mu však právo, považovať napríklad pravdu socialistov za niečo, čo treba vytesniť a zakázať. V tomto je podstata ich agresivity a nedemokratickosti. Tým, že podporujú a legitimujú inkvizítorov a autorov rôznych zoznamov nepohodlných médií.

Ale vráťme sa k podstate. Aj vo verejno-právnom médiu môžu existovať komentáre, avšak mali by byť vyvážené komentármi protistrany. Ak sa hráme na pluralitnú otvorenú spoločnosť, mala by to byť samozrejmosť. Avšak takto to nefunguje, a to je dôvod prečo som napísal tento článok. Nedeje sa to ani vo verejno-právnom, ani v korporátnom priestore. To je dôvod prečo vôbec ľudia píšu do alternatívnych médií.

Ivan Kola