Naozaj nemala armáda ČSR v septembri 1938 proti wehrmachtu šancu?

Znovu sa blíži neblahé výročie Mníchova a znovu sa vynorí tá večná Hamletovská otázka, či sme sa mali Hitlerovi brániť, alebo či prijať ultimátum bolo lepšie riešenie. Postoj k tejto otázke totiž odzrkadľuje potenciálne chovanie v inej podobnej kríze v budúcnosti. Ide aj o to, čo budeme v čase krízy vyžadovať od svojich ústavných činiteľov. Či zodpovedné a demokratické vedenie, alebo alibistickú kalkuláciu a servilitu ku geopolitickým mocnostiam. Tým skôr, že aj súčasná obranná stratégia Slovenska sa opiera prakticky len o vojenskú podporu zo strany spojencov v NATO, teda o stratégiu, ktorá už v nedávnej histórii fatálne zlyhala. O to viac ma mrzí, že naša dnešná slovenská „elita“ nám túto stratégiu prezentuje ako jedinú možnú a napríklad perom Denníka N tvrdí, že Československo vtedy nemalo šancu.

Je to komplexný problém a viacerí čitatelia môžu mať diametrálne odlišné názory. No chcel by som upriamiť pozornosť len na jeden čiastkový vojenský aspekt, ktorý sa však notoricky zdôrazňuje ako jeden z najdôležitejších – schopnosť armády viesť efektívne obranné boje a v tej súvislosti československé pohraničné opevnenia.

Budovali sa niekoľko rokov, pohltili významnú časť štátneho rozpočtu a vtedajší vojenskí odborníci považovali niektoré úseky za odolnejšie a efektívnejšie ako bola slávna Maginotova línia. Bez toho, aby sa reálne použili na to, na čo boli určené, ostalo ich budovanie veľkým tunelárskym podnikom pre stavebné a zbrojárske firmy.

Tieto objekty nikdy nepodstúpili skúšku v reálnom boji a tak obhajcovia kapitulantskej politiky môžu dôvodiť, že v priebehu druhej svetovej vojny podobné opevňovacie systémy zohrali  len málo významnú úlohu. Hlavne však preto, že wehrmacht mal možnosť takéto opevnenia obísť.

Existuje však príklad reálnej bojovej situácie, ktorá účinnosť takýchto opevnení vyskúšala v reálnom boji podobnom tomu, ktorý by zrejme muselo podstúpiť Československo. Ide o náhly útok na ZSSR 22. 6. 1941. ZSSR po obsadení časti Poľska v roku 1939 plánoval opevniť celú západnú hranicu tzv. líniou Molotova. Tá však v lete 1941 bola ešte len v začiatkoch budovania a tak bola pri zadržaní prekvapivého útoku nepoužiteľná. S výnimkou jednotlivých krátkych úsekov na juhu. Pomerne slušne bol tento systém vystavaný a vybavený v pohraničnom meste Przemysl.

Toto mesto rozdeľuje rieka San na dve časti a v predvečer útoku patril ľavý breh Nemecku a pravý ZSSR. Pravý breh bol v tom čase opevnený niekoľkými desiatkami železobetónových bunkrov. Útok začal pred treťou hodinou rannou dôkladnou delostreleckou prípravou, na ktorú ale sovieti neodpovedali. Mali rozkaz neodpovedať na žiadne provokácie a zbrane použiť až vtedy, keby Nemci prekročili rieku. Počas delostreleckej prípravy však obrancovia zaujali postavenia v bunkroch a keď začal prechod nemeckých jednotiek po železničnom moste, rázne ich odrazili.

Železničný most bol pod krížovým prikrytím guľometných a delostreleckých bunkrov, ktorým delostreľba aj neskoršie ranné bombardovanie zjavne neublížilo, a účinne podporovali malú jednotku, ktorá priamo na moste niekoľko hodín zadržiavala útočiacu pechotu. Predpoludním sa Nemci pokúsili na inom mieste postaviť pontónový most, no delostreľba z bunkrov tento pokus zmarila. Až keď guľomety z obrnených transportérov vyradili z boja hŕstku obrancov mosta, podarilo sa Nemcom preniknúť po železničnom moste do stredu sovietskej časti mesta. Sovieti sa však udržali na okrajoch mesta a Nemcov ďalej nepustili.

Treba spomenúť, že wehrmacht bol strategicky aj takticky cvičený na bleskovú vojnu, nie na úmorné obliehanie opevnených rajónov, preto sa im pokiaľ to bolo možné, snažil vyhnúť. V Przemysli to možné nebolo a sovietske opevnenia sa ukázali ako efektívna prekážka. Pritom sovietska doktrína nepočítala s tým, že tieto opevnenia by mali vzdorovať náporu dlhý čas. Mali zadržať prvý útok a sovietske vojská mali okamžite prejsť do protiútoku a vytlačiť útočníka z územia ZSSR. Ďalšie boje a zničenie nepriateľa malo prebiehať na jeho území. Táto nerealistická doktrína a z nej vyplývajúce rozkazy, ktoré sa sovietski velitelia v prvých dňoch Veľkej vlasteneckej aj pokúšali plniť, nepočítala s tým, že nepriateľ môže mať mnohonásobnú prevahu a v prvých dňoch si vyžiadala veľa zbytočných strát a obetí. (A okrem toho je pre šarlatánov typu „Viktora Suvorova“ zámienkou na tvrdenie, že to naopak – ZSSR plánoval zaútočiť na Nemecko ako prvý, ale nevyšlo mu to…)

V Przemysli sa však stal zázrak a sovietska doktrína zafungovala. Veliteľ obrany Przemyslu, plukovník Dementjev, zorganizoval v noci na 23. 6. protiútok a úspešne vytlačil nemecké jednotky zo sovietskej časti mesta. Ba čo viac, rozbehnutí sovieti prešli cez železničný most a obsadili centrum mesta na nemeckej strane. Prešli do obrany a čakali na posily hlavných sovietskych síl, aby mohli pokračovať v útoku. Posily, z dôvodov, ktoré už poznáme, neprišli a sovieti sa večer stiahli na svoju stranu rieky.

Bol to pravdepodobne jediný úsek celého frontu, kde Nemci nepostúpili ani o meter a ešte boli nútení ustúpiť. Tlak z ústredného velenia bol zrejme enormný. Delostrelecké aj letecké „spracovanie“ sovietskeho brehu sa znásobilo niekoľkokrát, čo si odniesla najmä civilná infraštruktúra a množstvo civilných obetí. Opevnené objekty však väčšinou ostali bojaschopné a umožňovali sovietom účinne zadržiavať Nemcov ešte niekoľko dní. Až 27. 6. dostala jednotka plukovníka Dementjeva rozkaz stiahnuť sa do vnútrozemia, lebo hrozilo odrezanie aj posledných ústupových ciest na Ľvov.

Ústup kryla posádka jedného z bunkrov, ktoré držali v šachu prechod po železničnom moste. Tá sa vnútri zabarikádovala tak úspešne, že dovnútra sa dodnes nikto nedostal a streľba znútra bunkra zmĺkla až 1. 7. Bez podpory zvonku sa mohli útočníci dostať k bunkrom do bezprostrednej blízkosti a konečné umlčanie obrancov vykonali plameňomety.

Ako túto skúsenosť môžeme aplikovať na československé pohraničné pevnosti? V čase pomníchovskej krízy by wehrmachtu úplne chýbal moment prekvapenia. Posádky československých pevností by boli v bojovej pohotovosti aj s posádkami v zázemí a nie je žiadny dôvod myslieť si, že by cez ne útočníci prešli ľahšie ako cez Przemysl. Zvlášť keď víťazné skúsenosti wehrmachtu sa vtedy opierali len o pochod Porúrím a Rakúskom, bez boja.

A čo z toho vyplýva pre nás?

Rozhodnutie po Mníchovskom ultimáte na jeseň 1938 bolo dilemou medzi odvážnym rozhodnutím „zdola“ a uprednostnením rozhodnutia vysokej geopolitiky. Dnes už nič z minulosti nemôžeme zvrátiť, no tým periodickým hypotetickým prežívaním minulej dilemy sa programuje naše kolektívne rozhodnutie do budúcnosti.

Nie náhodou nás dnešné elity učia, že správne je spoliehať sa na zahraničných tútorov a vždy sa podriadiť ich vôli. A nie náhodou sme sa pred 1989-tym učili, že je správne, keď ľud verí vlastným silám a je správne nedať sa žiadnemu nepriateľovi.