Slavomíra Kotrádyová: Culex pipiens

Komár Tibor sa narodil v malej vieske, v žaburine na okraji starého rybníka, v psotných pomeroch. Poletoval nad rodným bahniskom a pískal si: Hej, hej, hej, hej, sokoly, z výšky hľadia na to všetko, čo nás bolí…“

Nad krajinou sa zbiehali mraky, bolo sparno, z kvetov sa dvíhala omamná vôňa. Svine v chlievoch kvíkajú, líšky brešú, ovady štípu, ovce bľačia.Vtáky zmĺkli. Bude búrka! Komár Tibor sa znepokojene pozrel na oblohu, pred búrkou si ešte odskočí na lúčny nektár, kým ho dážď nevyplaví z kvetov!

Po ceste stretol Cecíliu, nafúkanú komáricu. Narodila sa na opačnom konci rybníka v prepychovej vile v jednom premokrenom kvetináči. Zakladala si na tom, že sa narodila v bohatej a vplyvnej rodine, a tak začala  pátrať po svojich vznešených predkoch. Akoby bohatsvo so vznešenosťou nejako súviselo! Lietala po archívoch a štípala archivárov. Odvtedy sa naparovala, že pochádza  z významného rodu Culex pipiens, starého 170 miliónov rokov.

„Kam letíš Cecília?“ prihovoril sa jej Tibor z bahniska.

„Vysmädla som,“ fľochla Cecília z vily. Cecília Tiborom pohŕdala, taká ledačina, holota, lúza, chamraď neurodzená!

Hm, tam, kde nie je rovnosť, nie je ani bratstvo, tam, kde nie je bratstvo, nie je ani sloboda, tam, kde nie je sloboda, nie je ani láska a tam, kde nie je láska, nemôže byť rovnosť.

„Poď so mnou  na lúčny nektár, toho roku je výborný,“ pozval ju humanista Tibor.

„Pch, rastlinné šťavičky! Brečky! Niet nad  krvavý mok!“zagánila Cecília na Tibora a odletela.

„Upírka, nadutá,“zafrflal Tibor, už dlhšie mu pila krv. A nielen jemu! Aj ľudia ju už mali plné zuby. Bola všeobecný príjemca a pila krv každému, mužom, ženám, ľuďom s titulom i bez neho. Jej pískanie ich privádzalo do šialenstva. Vyzbrojili sa plácačkami, repelentami, sprejmi. Tí nevyzbrojení sa zúrivo oháňali  rukami, vyzerali pritom ako veterné mlyny. Rozmýšľate, prečo sa ten človek bije, po tvári, po rukách, po nohách. V skutočnosti sa len snaží trafiť Cecíliu. Keď niekomu pijete krv, vždy sa pohybujete na hranici života a smrti. Cecília je navyše neskutočne prefíkaná, po  uštipnutí vám vpustí do rany sliny, ktoré obsahujú komárie anestetikum, to spôsobí znecitlivenie miesta, takže pokojne môže cicať ako dlho chce a to, že ste cicaní, zistíte až po. Mimochodom aj v ľudskom svete sa vždy nájdu  nejaké Cecílie. Cicajú vás a ešte vám pľujú do rany!

„Pačmaga,“zakričal na ňu muž a takúúú si vylepil! Tá facka mala patriť Cecílii, ale ako vždy ubzikla.

Cecília šomrala:„V žilách mu koluje päť litrov krvi a ide sa zblázniť pre nejakú kvapku! Rebel!“ Cecília pískala od zlosti o oktávu vyššie a zúrivo lietala pomedzi ľudí. Hľadala niekoho poddajného, mala dosť nervákov, ktorí sa jej snažili skrátiť aj tak dosť krátky život. Aha, pod stromom neďaleko krčmy U kocúra spí muž! Cecília sa potešila. Konečne sa v pokoji navečeria. Napichla si spiaceho a nalogala sa krvi. Netušila, že aj spiaci muž sa v krčme niečoho nalogal. Len čo dopila, výrazne sa jej zlepšila nálada. Cítila sa výborne, ľahko lietala, bolo jej do spevu, vlastne do pískania. Netrvalo to však dlho a začali sa s ňou diať čudné veci. Hlava sa jej točila a zo šiestich nôh ju neposlúchala ani jedna. Aj let bol akýsi turbulentný. Bolo to v období, keď sa komáre premnožili, a tak let komárov musela usmerňovať komária dopravná  polícia. Už v diaľke si ju všimli, letela chaoticky zľava-doprava. Keď ju zastavili, pískala jedno cez druhé.

„Anciáša, nafúkala!“ zvýskol jeden z dopravákov.

„Jja, žže ssom oopitá? Tto je rruská ppropaganda!“koktala Cecília.

Chceli jej napariť pokutu, no Cecília medzitým zaspala, visela vo vzduchu a piskľavo chrápala. Že táram? Že nemohla spať vo vzduchu? Prečo by nemohla, keď niekto môže spať v parlamente?

Dopraváci ňou mykali:„Zobuďte sa, slečna, nemôžete predsa spať uprostred letovej zóny!“Cecília otvorila oko a zívla. „Tten, kto ppochádza z významného rrodu starého 170 mmiliónov rokov mmôže spať, kkde chchce,“ zabľabotala a spadla na zem. Snažila sa zdvihnúť na krídla, no zistila, že jej ich dopraváci pristrihli.

Náhodou letel okolo Tibor. Cecília ho videla trikrát, nevedela, ktorý je ten pravý, a tak volala na všetkých troch:„Ppomôžte mmi, jje mmi hhrozne zzzle!

„Bisťu,“ skríkol Tibor, „ale si sa zrichtovala,urodzenka!“

„Ppomôžte  mmi !“ prosíkala Cecília.

„Hmm, ja, chamraď neurodzená, ledačina, lúza, holota? “

„Ppomôžte mi,“ skuhrala Cecília.

„Každý sa ma starať iba o seba! To je tvoja filozofia, Cecília. Teraz to neplatí?“povedal Tibor, no keďže bol humanista, pomohol. Vyložil si Cecíliu na chrbát, zapol bzučiak a letel s ňou do nemocnice. Keďže komáriu nedávno zrušili, letel do ľudskej, tá bola až v okresnom meste, a tak si Tibor musel švihnúť, Cecíliu to skoro stálo život.

Službu mal práve doktor, ktorému predvčerom Cecília nedala spať. Ešte teraz mal štípance na tvári, škaredo na ňu zazeral. „Kartičku poistenca, prosím,“ povedala milá sestrička. Presne na to myslíte, keď vám ide o život! Jednou zo šiestich nôh sa  podarilo Cecílii kartičku odiaľsi vytiahnúť. „Otrava alkoholom,“ konštatoval lekár, keď zistil, že je Cecília poistená. Nariadil výplach žalúdka, potom infúzie, šťavičky, ktorými Cecília tak pohŕdala.

Keď sa  prebrala, uvidela Tibora. Konečne jedného. Stál pri lôžku a zamilovane na ňu pozeral. Cecíliu bolelo celé telo, v hlave jej trieskalo.

„Vidíš, Cecília, keby si išla so mnou na lúčny nektár, toto sa ti nestane,“ prihovoril sa jej Tibor,„ keď niekto niekomu pije krv, môže na to nepekne doplatiť, parazitovanie má vždy svoju dohru, skôr či neskôr. A keby nebolo mňa, Tibora z bahniska, zatrepala by si krpcami, Cecilka z vily.“

Ako sa tento komarí príbeh skončil?

No predsa tak ako vo všetkých rozprávkach, svadbou. Čo tam po majetku, čo tam po pôvode, aj tak je najväčším bohatstvom láska.

Život však nie je rozprávka, život pokračuje aj po svadbe. Manželstvo netrvalo dlho, lebo Cecílii láska nestačila, Cecília bažila po krvi.

„Pačmaga,“skríkol na ňu muž a takúúú si vylepil! Tá facka mala patriť Cecílii a aj ju dostala, tentokrát bol muž rýchlejší. Nuž parazitovanie má vždy svoju dohru, keď niekomu pijete krv, vždy sa pohybujete na hranici života a smrti.

Obrázok: Dušan Kállay, Hmyz