Na otázku Čo robiť pre DAV DVA odpovedal aj docent sociológie František Škvrnda: Treba nájsť cesty prekonania individualizmu
Ďalší autor, ktorý prispel do ročenky DAV DVA je slovenský odborník na geopolitiku a docent sociológie, František Škvrnda. Môžete ho poznať aj z televízie TA3, kde kedysi pomerne často vystupoval. Ročenku DAV DVA si stále môžete objednať. Prinášame vám exkluzívne celý text…
Vyjadrím sa len k autentickej, radikálnej ľavici, ktorá by mala nadväzovať na komunistické hnutie. Aj v politike sú historické korene potrebné a sily, ktoré prezentujú, že vznikli len „dnes“ a len pre to, čo je práve „potrebné“, sú nezmyslom. Dobre sa to však „predáva“ a utilitárne zamoruje politickú scénu. V 20. storočí komunistické hnutie patrilo k tým, kde sa najviac politicky diskutovalo – neraz ostrým spôsobom. Okrem ľudí, ktorí nikdy v inom hnutí neboli, sa k nemu pridávali osoby s rôznou politickou minulosťou.
Mnohí z neho odišli a časť z nich potom proti nemu bojova-la. Vo veľkej časti zvyšku politického spektra hnutie vzbudzovalo strach, ale najmä odpor až nenávisť, neraz spojené s krutými represiami proti jeho členom. Hnutie otvorilo v tej-to diskusii širokú škálu otázok od abstraktnej teórie po každodenný život. Nečudo, že sa pri tom ocitlo v ťažkostiach, či už vo svojom vnútri, alebo vo vzťahoch i konaní v jednotlivých štátoch i na medzinárodnej úrovni.
Za základné problémy diskusie, ktoré majú nadčasovú dimenziu, považujem vzťah teórie a praxe, členskú základňu – masovosť hnutia, vzťah vodcov (elity) a más – najmä vo vnútri hnutia a vzťah národného (vlasteneckého) a internacionálneho. Ide o témy, ktoré sú vzhľadom na charakter ideí radikálnej ľavice (komunizmu) významnejšie, než u iných politických strán a hnutí.
V oblasti medzinárodných vzťahov sa teória komunizmu nemýlila – čo sa kritizovalo pred desiatkami rokov, sa potvrdilo, niečo aj v horšej podobe. Zle sa však vyhodnocovala domáca situácia – zánik socialistických štátov v Európe spôsobili predovšetkým vnútorné príčiny a pomery, na ktoré vodcovia masového hnutia nedokázali primerane reagovať. Ako sa postaviť proti reštaurácii kapitalizmu, ničiaceho ľudí, spoločnosť i svet (a možno už aj vesmír) právno-finančno-informačným regulovaním (až diktátom)?
Začína to, žiaľ, už v školskej výchove a prelína sa pôsobením na všetky vekové i sociálne kategórie, pričom útočí najmä na chudobné a mocensky slabé kruhy. Východiskom by malo byť konanie a myslenie postavené na ideách (hodnotách) sociálnej rovnosti, spravodlivosti a solidarity. V tomto smere je iste potrebná aj solidarita a pomoc menšinám, ale len takým, ktoré majú sociálny pôvod a nie sú spojené s rôznymi neprirodzenými, vykonštruovanými až perverznými podobami.
Nevyhnutné je nájsť cesty prekonávania individualizmu, najmä v postsocialistických generáciách. Podobným problémom je konzumerizmus, ktorému sa ľahko podľahne a zavedie človeka do slepej uličky, hoci jeho hodnota je daná len tým, čo má a spotrebúva, ale hlavný prúd a reklama to manipulatívne zneužívajú. Evidentné je aj to, že voči mediálno-politickej manipulácii sa zatiaľ radikálnej ľavici nepodarilo nič účinné podniknúť. Disponuje síce viacerými zdrojmi, ale ich sledovanosť i vplyv v porovnaní s hlavným prúdom sú (veľmi) nízke.
Módnym je najmä v konzervativizme všetko označovať za neomarxizmus (ktorý sa stáva už pomaly politickou nadávkou) a ten vidieť ako hlavnú príčinu „zla“ v dnešnom svete. V neposlednom rade je škodlivé prebiehanie rôznych ľavicových strán a hnutí, ktoré sa dnes objavujú ako huby po daždi do tábora neoliberalizmu, občas aj konzervativizmu. Posledným príkladom je osud Syrizy v Grécku, ale viac sa ich nájde aj na Slovensku. Takže otázka možno znie tak, kde začať. Odkiaľ odvíjať klbko riešenia problémov, ktoré súčasný neoliberálno-globalistický systém, zmietajúci sa v nepokojoch a chaose, umožnia zmeniť v prospech pracujúcich ľudí a nepodľahnúť pri tom agresívnemu konzervativizmu? Ide o problém dlhej a náročnej diskusie, ktorú však treba rozvíjať.
doc. PhDr. František Škvrnda, CSc., sociológ a odborník na geopolitiku