Tvorivosť v odbornej práci a osobnej kariére absolventa univerzity

     Názorová rôznosť na poslanie univerzít sa najčastejšie prejavuje v dichotómii obsahujúcej vetvu univerzitného vzdelávania a vetvu univerzitného výskumu.   Objektom a následným produktom  vzdelávania je celková, a v tom mnohokroková, intelektová premena uchádzača prijatého na štúdium na úspešného absolventa univerzity. Vo výskume je objektom prírodná a spoločenská skutočnosť a  produktom je novými poznatkami o nej zmenené vedomie jej skúmateľov. Všeobecným obsahom premeny študenta na absolventa je osvojenie si odbornej a mravnej  spôsobilosti na začatie a rozvoj osobnej profesijnej kariéry. V prípade univerzitného skúmateľa – vedca je všeobecným obsahom jeho premeny nová sústava poznatkov a pripravenosť na ich odovzdanie študentom, ako aj uplatnenie v úlohách riešených pre prax. 

     Spoločným pre univerzitné vzdelávanie a výskum je tak poznatkové pretváranie členov akademickej obce, a v tom je jadrom tvorenie nových poznatkov a učenie sa tvoriť nové poznatky. Tvorivosťou sa prekonáva, zjednocuje javová dvojsmernosť univerzitného života. Miesto tvorivosti na univerzitnej pôde je explicitne formulovaná napríklad v zákone o vysokých školách v súvislosti s ustanoveniami o diplomovej práci a doktorandskej práci. Vyjadruje sa ním úspešnosť zavŕšenia akademického štúdia v prípade ak sa prostredníctvom záverečnej práce prejaví spôsobilosť tvorivo odborne pracovať či samostatne vedecky pracovať. Tvorivú spôsobilosť absolventa možno tak chápať ako následok celej univerzitnej prípravy na život. 

    V čom možno rozpoznať a ako sa prejavuje individuálna tvorivosť? Akú povahu má odborná tvorivosť na úrovni univerzitného vzdelania? Aké miesto má tvorivosť v odbornej kariére? 

    Keď máme odpovedať na otázku či sme tvoriví, zväčša nás spočiatku opantá pocit skromnosti, azda i nespravodlivosti, že práve nám z nej nebolo veľa nenadelené. Ak sa však lepšie prizrieme pod povrch nášho prvého zdania, obnoví sa naše sebavedomie a možno si aj uložíme lepšie uplatniť osobnú tvorivú spôsobilosť a vedome ju rozvíjať. Každý z nás je tvorivý už svojím prírodným založením. Prvotné a všade prítomné je ustavičné pretváranie prírody. 

    Ľudia obdivujú výtvory prírody, snažia sa im porozumieť, napodobňujú prírodné transformácie, ich produkty a formujú časti prírody na svoj obraz. Podstata prírodného pretvárania, tvorenia spočíva v ustavičnej transformácii – nepretržitej zmene foriem svojho jestvovania a v tom aj ľudského druhu. Preto poznanie prírody, jej sústav objektov, ich častí, elementov, ich stavov, stránok a zmien, ako aj poznanie samých seba je východiskovým prahom tvorivosti. Veď prvé sladké plody stvorila príroda. Ľudia ich len napodobňujú. Podobne príroda prv ako ľudia vytvorila hať na rieke a premenila kmeň stromu na plavidlo. Víchrom vyrúbala celú horu, vetrom vysiala obilie a dažďom zvlažila pole. V sopečnej peci vytavila kov, postavila jaskynný dom a vytvorila najrôznejšie triedičky, brúsky a zásobníky priemyselných surovín a stavebného materiálu.

    Nie, nejde tu o banálnu rozprávku o dobrej matičke (inokedy macoche) prírode. Ale o to, že ľudský pokrok, rozvoj civilizácie a jej kultúr začína poznatkovým osvojovaním si prírody. Prv sa to deje náhodným, živelným spôsobom, neskôr prakticko-populárnym konaním a myslením, následne odborno-praktickým, až vedecko-empirickým a vedecko-teoretickým postupom. Ľudské napredovanie spočíva v uplatnení nadobudnutých poznatkov o skutočnosti pri jej  zámernom pretváraní a završuje sa v aplikácii dosiahnutých výtvorov na uspokojovanie potrieb ľudí. 

   Prísne vymedzenie tvorivosti ľudí, v jeho činnom a produktovom zohľadnení, rozumie pod  ňou objavovanie a objavy prírodných zákonov a od nich odvodené vynachádzanie a vynálezy nových prostriedkov a postupov na pretváranie skutočnosti. Objav a vynález sú diela úspešne dokonaného tvorenia a jeho uplatnenia. Tvorivosť tak spočíva v premieňaní nepoznania skutočnosti na jej poznanie a  využití obsahu poznatkov o nej na dosiahnutie dovtedy neznámych, nových a zároveň hodnotných výtvorov. Tvoriť znamená intelektovo a zároveň hmotno-energeticky prenikať do štruktúry skutočnosti a dosiahnuté poznanie  využívať na pretváranie jestvujúceho sveta na tvorbu niečoho celkom nového. Tvorivosť je základným hybným faktorom ľudského bytia a tým aj ľudských dejín. 

    Tvorivosť je predovšetkým spôsobilosťou a aktivitou individuálneho subjektu. Na jej základe vzniká subjektovo neindividuálna tvorivosť. Tvorivosť spoločenskej, neindividuálnej povahy má svoje začiatky v jednoduchej kooperácii a s ňou spojenej komunikácii. Nutnými sprievodnými príznakmi spoločenskej, kooperatívnej tvorivosti je vytváranie a uplatňovanie noriem, inštitúcií a ich fondov, ktoré ako a prostriedky sa zúčastňujú celej postupnosti štádií reprodukčného cyklu, počnúc produkovaním, cez rozdeľovanie, a výmenu, až po spotrebu. Okrem naznačených horizontálnych reprodukčných vzťahov kooperatívna tvorivosť plodí aj vertikálne spoločenské vzťahy a deje, v ktorých sa opätovne prejavuje.   

    Učiť sa tvoriť a prakticky tvoriť možno náhodne, živelne alebo nenáhodne, cielene. Jestvuje na to veľa odporúčaní. Pre ľudí už sformovaných na absolvovanie vlastnej osobnej a odbornej životnej cesty sa odporúča ich konkrétna odborná práca ako rozhodujúca metóda zdokonaľovania tvorivosti. Vo vlastnej odbornej práci je z hľadiska tvorivosti rozhodujúce klásť si otázky a hľadať na ne odpovede – pýtať sa a tvoriť. Stavanie si otázok je prejavom nespokojnosti s jestvujúcim, vyjadrením konštruktívnej skepsy, ktorá je nutným sprievodným znakom tvorivého diania. Sformulovanie správnej otázky je polovicou cesty k nájdeniu novej odpovede. A vytvorenie odpovede je dokončenie cesty riešenia zavŕšenej v novom poznaní.  Ak je odpoveď uspokojivá vo vzťahu k problémovej situácii stáva sa  návodom na jej žiadúcu zmenu. Návodom na pretvorenie problémovej situácie na neproblémovú. 

    Zdokonaľovanie tvorivej spôsobilosti umožňuje dosiahnuť  vyššiu úroveň dôstojnosti osobného života a odborného statusu. Naša celoživotná odborná kariéra je zložitou sieťou popri sebe a po sebe nasledujúcich úloh, ktorých riešenia a realizácie sa zúčastňujeme. To úloh jednoduchých a zložených, individuálnych a skupinových, krátkodobých a dlhodobých, menej významných či dôležitých. Spočiatku to sú zväčša odborné úlohy, s riešením a realizovaním ktorých sme poverovaní ako radoví pracovníci. Nám pridelené úlohy však predtým niekto rozpoznal ako nutné pre ďalšie jestvovanie inštitúcie, firmy. Vymedzil ich oblasť a zámer, uložil ich na splnenie a po ich splnení skontroloval a prevzal dosiahnuté produkty. 

    Rozvojom tvorivej spôsobilosti, predovšetkým účasťou na plnení konkrétnych úloh a nadobudnutím skúseností, sami začneme objavovať situácie, od ktorých odvodíme požiadavky na riešenie ďalších konkrétnych úloh. Ak riešenie nami rozpoznaných úloh a produkty ich vyriešenia naši spolupracovníci a nadriadení označia za prínosné, môžeme dosiahnuť tvorivú voľnosť, slobodu robiť čo chceme, pretože budeme tvoriť potrebné. Tak môžeme dospieť do pozície vedúceho či koordinátora riešenia a až k statusu konceptora a zadávateľa zložených úloh na riešenie. Tvorivosťou tak nie je len navrhovanie a konštruovanie nových výrobkov a služieb pre zákazníka, ale aj objavovanie úloh a organizovanie, kontrolovanie a hodnotenie ich riešenia a realizovania. Odlišnosť statusu odborníka ako čiastkového vykonávateľa jemu uložených úloh a statusu ich objaviteľa a riešiteľa je zreteľná. To zásadne ovplyvňuje kvalitu života človeka s ohľadom na ním vykonávanú prácu či ako odcudzenú alebo prácu, s ktorou je intelektovo a vôľovo stotožnený.

    Nami uplatnená tvorivosť môže byť samovoľná, intuitívna, vyvierajúca z nadobudnutých individuálnych skúseností a ich pretavenia do pestrej bohatosti obsahu tvorivej odbornej predstavivosti, imaginácie alebo sa opiera aj o overené a zovšeobecnené prostriedky a postupy tvorivého myslenia iných ľudí. Úspech tvorivej dráhy sa zakladá predovšetkým na systematickej tvorivosti. Je ňou tvorivosť, ktorá spočíva na jej sústavnosti z hľadiska času,  foriem, predmetu a účelu tvorenia. Ideálnym je trvalé sústredenie sa na tvorivú prácu. Forma tvorivosti je spojená s  postupmi a prostriedkami poznávania  a pretvárania objektu. V prípade poznatkovej tvorivosti rozhodujúcimi prostriedkami sa stávajú umelé jazyky, pomocou ktorých vykonávame myšlienkové operácie, zaznamenávame ich produkty na médium mimo nášho vedomia a komunikujeme s ostatnými riešiteľmi a výpočtovou technikou. 

    Systematickosť tvorivosti ďalej spočíva v jednoznačnosti porozumenia objektu tvorivej práce, v jeho účelovom zohľadnení, a tak jeho myšlienkovej premene na predmet tvorivosti. Nie je jednoduché dosiahnuť, aby viaceré osoby nahliadali na jeden objekt rovnako či aj jeden riešiteľ v rôznom čase. Pritom takáto poznávacia jednota je jednou podstatnou stránkou na ceste k úspešnému vyriešeniu konkrétnych úloh. Zjednotenie nahliadania začína už pri ohraničení objektu poznávania, aj keď si to zväčša neuvedomujeme. Preto je žiadúce prijať konkrétny vzor, etalón spoločného nahliadania na objekt a tak jeho myšlienkového osvojenia si ako predmetu poznávania. V tom je nám osobitne nápomocné systémové nahliadanie na skutočnosť, poznatky o systémoch. Následná myšlienková analýzno-syntézna rekonštrukcia predmetu – konkrétneho systému, sa završuje vo vytvorení jeho modelu. A model predmetu sa stáva prostriedkom na jeho poznávanie a experimentovanie s ním pri hľadaní primeranej odpovede ako predmet  transformovať na žiadúci produkt. 

    Tretím rozmerom systematickej tvorivosti je účel, poslanie  poznávania a pretvárania predmetovo zohľadneného objektu. Poslanie predmetu sa spája s jeho konkrétnou situáciou, ktorá ak je problémová vyvoláva práve požiadavku na riešenie úlohy odvodenej od konkrétnej problémovej situácie. Problém a úloha tak stoja popri sebe ako objektová príčina a poznatkový následok. Systematické riešenie úloh sa opiera o rozlíšenie ich východiska, cesty a cieľa. A rôznosť v postupe ich riešenia spočíva v uplatnenej metóde. Produktom úspešného tvorivého vyriešenia konkrétnej úlohy je dosiahnutie nového a progresívneho poznatku, ktorý sa stáva návodom na žiadúcu zmenu problémovej situácie na neproblémovú.

    Tvorivá práca vždy nadväzuje na predchádzajúce poznanie prírodne spoločenskej skutočnosti. Je jeho pozitívnym prekonávaním. Prekonávaním predovšetkým individuálneho poznania skutočnosti, pretváraním poznatkového obsahu vedomia. Utvárame sa ňou ako osobnosti, ktoré dospeli k novému videniu, porozumeniu okolitého sveta a seba samých. Je teda v prvom rade tvorením nás samých ako mysliacich a okolitý svet pretvárajúcich bytostí. Má svoje pravidlá. Ich uplatnením môžeme rozvíjať osobnú tvorivosť a dosiahnuť prostredníctvom jej uplatnenia vyššiu kvalitu, dôstojnosť vlastného života  a následne aj ďalších ľudí..

CHOLUJ, Vladimír, doc. Ing., PhD. – Národohospodárska fakulta